I wish 8

„Oci, kde je?“ spýtala som sa so strachom.
 „Neboj sa, je v posteli. U mňa v spálni. Už je jej lepšie.“ Povedal otec, no na hlase mu bolo počuť, že niečo nie je v poriadku.
„Čo sa jej stalo?“
„Vieš, prišlo jej veľmi zle, tak šla zvracať. Myslel som, že len zjedla niečo, čo jej nepadlo keď bola s vami v meste. No keď som s ňou šiel, zvracala krv. Vyzerala dosť zle. Bola hrozne bledá, nevedela ani poriadne sama chodiť. Zľakol som sa. Veľmi. Hneď som štartoval auto a vzal ju do nemocnice. Nechcel som ťa budiť, tak som ti napísal odkaz. V nemocnici jej zrobili akési vyšetrenia, ktoré trvali nekonečne dlho. Už som myslel, že si ju tam nechajú, ale Anka nechcela, plakala, že chce ísť domov, tak som ju sem vzal. Doktori mi povedali, že sa jej stav zhoršil a že bude musieť začať s chemoterapiou. Mel, veľmi sa o ňu bojím.“ povedal.

Bolo vidno ako strašne sa snaží neplakať. To bolo prvý krát, čo som videla otcovi stekať slzu po tvári. Nevedela som, čo na to povedať. Objala som ho.
 „Treba veriť oci, ono to bude dobré.“ Povedala som a plakala s ním.
Neskôr som sa šla pozrieť na Anne. Vyzerala zle. Mala hrozné kruhy pod očami. Daniele som sa krásne poďakovala za to, čo pre mňa  v tento deň urobila a taktiež sa jej poďakoval aj môj ocko. Šla sa so mnou pozrieť ešte na malú a potom odišla. Ja som ocinovi povedala, aby si šiel ľahnúť ku mne do izby, lebo si chcem k Anne ľahnúť ja. Keď som už bola v posteli, silno som ju objala. Nasadila som si slúchadlá a pustila pesničku „Moments“ od One Direction. Táto pesnička ma vždy upokojila. Patrila k mojim najobľúbenejším. Mala dokonalý text. Každým dňom som tých chalanov milovala viac a viac. Vypočula som si od nich ešte pár pesničiek keď som konečne zaspala. Už nikdy nechcem, aby sa tento deň opakoval.

Po včerajšku to bol nádherný pocit vstať a ležať pri sestre. Držala som ju za ruku tak pevne, ako ešte nikdy. Až včera som si uvedomila, čo pre mňa naša rodina naozaj znamená. Zvláštne. Ešte som sa nikdy necítila tak, ako včera. Mala som husiu kožu len keď som si na to čoby len pomyslela. Sestrička už dnes začínala s chemoterapiou. Bála som sa o ňu viac ako o svoj život.  Ja viem, čítať stále dookola o tom, ako sa bojím, aký mám strach nie je najzaujímavejšie. Ale keby ste sa mali vžiť do mojej situácie, čo by ste robili? Tak vidíte! Keď som konečne po mojom dlhom rozmýšľaní vstala z postele, rozhodovala som sa, čo spravím na raňajky. Keďže bola nedeľa, raňajky robím ja. Premýšľala som nad palacinkami, a z tých mi bolo po včerajšku zle. Čo takto omeleta? Alebo krupicová kaša, tú Anne milovala. Pustila som sa do práce. Kým so skončila, obaja už sedeli pri stole a nedočkavo pozerali na misku. Boli takí zlatí.

„Mel, mal som taký nápad.“ povedal ocko. „Chcel by som ísť v lete niekam na dovolenku.“ Anne sa rozžiarili očká. Určite sa to isté dialo aj so mnou.

„A kam by to malo byť?“ vyzvedala som.

„Vieš, myslela som, že to by si mi povedala ty.“                             

Toto bola šanca, ktorú som neodkázala nevyužiť. „Ehmm. Londýn?“ navrhla som s úsmevom.

„Ach Mel, naozaj si myslíš, že stretneš tých tvojich chlapcov zo skupiny?“ opýtal sa ma otec a Anne sa na celý náš rozhovor pozerala len ako divák.

„A vieš čo? Verím tomu. Sny sú predsa na to, aby sme si ich plnili. A ja verím tomu, že mne sa môj sen raz splní. Prečo nevyužiť takúto šancu?“ týmito slovami som dostala otca do úzkych. Takže boj bol vyhratý. Doraňajkovali sme. Upratovanie samozrejme prischlo mne, ale čo iné sa dalo čakať. Dnes som to robila s výnimočnou radosťou.

LETO

Dnes bol ten úžasný deň. Došli sme s Dan domov už s vysvedčeniami v rukách. Prospela som s vyznamenaním. Dobre, tak som mala čisté jednotky. Kľudne ma volajte bifla, ale mne sa proste v škole celkom darí. Neučím sa non-stop. V mojom živote sa to ani nedá. Mám chorú sestru, žijeme bez mamy. Otec začal chodiť do práce na nočné, aby sa cez deň stíhal starať o malú. Kým nebol doma, bola som s ňou ja. Teraz už konečne vyzerala lepšie. Po všetkých tých chemoterapiách ktorými si prešla bolo nádherné vidieť ju konečne s úsmevom na tvári. Zdravú.. no vlastne – zdravšiu.

Blížil sa deň mojich 16 narodenín. Dobre som vedela, aký darček mám pripravený. O tri týždne letíme do Londýna. Strávime tam všetok čas až do konca prázdnin. Hrozne som sa tešila. Splní sa mi jeden z mojich snov. Ale to som nevedela, že v tomto dokonalom darčeku sa skrýva ešte jedno prekvapenie, ktoré som sa dozvedela dva dni pred odletom.

„Mel, mám pre teba jedno menšie prekvapenie.“ Povedal mi otec jeho „tajomným“ hlasom.

„Ocko, prestaň prosím ťa s tým strašným hlasom a vyklop to.“ Odpovedala som mu so smiechom.

„Mel, veľmi dobre viem, ako strašne ťažko ti bude nechať tu Danielu samu a ako ťažko bude tebe odlietať bez nej.“

„No to áno, ale nemôžem zahodiť svoj sen, oci. No aké je to prekvapenie? Opýtala som sa a zvedavosť vo mne každou sekundou viac a viac stúpala.

„Mel, ako by sa ti páčilo, keby šla Dan s nami?“ povedal ocko s tým najširokejším úsmevom, s akým som ho kedy videla.

„Oci, myslíš to vážne? Naozaj pôjde s nami? Dovolila jej o mama? Kedy ste sa na tom dohodli?“ zasypávala som ho otázkami. V živote som si nemyslela, že môžem byť šťastnejšia.

„No vieš, my sme sa o tom bavili s jej mamou už asi pred mesiacom. Aj Dan to vedela už dávno.“ Tak s vetou „aj Dan o tom vedela už dávno“ ma prekvapil viac, ako som čakala.

„Dan o tom vedela? Ako to, že mi nič nepovedala??“

„Zlatko, malo to byť prekvapenie na tvoje narodeniny. Ako by ti to mohla spraviť?“ Nevedela som čo mám povedať a tak som ho len objala.

„Ďakujem oci, je to ten najkrajší darček, aký si mi mohol dať.“

Dve dni prešli ako voda. Ani som nevedela ako a sedela som v aute na ceste na letisko. Cesta netrvala dlho, no stihla som počas nej pekne vykričať Danielu, za to, že mi nepovedala že ide so mnou, teda s nami.

„Mel, preboha. Malo to byť prekvapenie. Keby som ti to povedala, celé by som to pokazila.“ Povedala a celou cestou sa usmievala.

„Okay, nejdeme to riešiť. Tak čo? Ktorý butik navštívime ako prvý?“ povedala som jej so smiechom.

Keď sme vystúpili na letisku, dúfala som, že cesta lietadlom prejde čo najskôr. Neznášala som výšky. Hrozne som sa ich bála. Zakaždým keď som sedela v lietadle som si predstavovala všetky tie letecké katastrofy. Väčšinou za ne nemôže pilot, ale proste sklame technika. Dúfala som len v jedno, a to že cesta prejde bez komplikácii. Ja fakt ani netuším ako, ale kým som sa zamýšľala nad skvelou teóriou čo by som robila, keby lietadlo padalo, sedela som v ňom pripútaná a už sme leteli nad Slovenskom. Viem, nebolo to celkom povolené, ale túto cestu by som asi neprežila, keby som si nenasadila slúchadlá. Samozrejme v mojom playliste boli ako prví One Direction. Predstavovala som si, ako ich možno uvidím naživo. Podvedome som sa usmievala. Až som nakoniec zaspala.