I wish.. 1

"Hmmmm." vypustila som zo seba a pohmýrila sa na posteli,

 ,,Už zase ten hlúpy budík." no keď som sa započúvala do zvukov, ktoré vychádzali z mobilu, nebolo to až také hrozné, skôr naopak, zdalo sa mi to ako pekný začiatok dňa. Boli to One direction – moja obľúbená skupina.  Mala som chuť ostať v posteli, ale nemohla som. Čakal na mňa ťažký deň. Vypla som budík, aj keď som to robila s veľkou nechuťou a  vstala som z postele. Kým som sa obliekla, na stole ma už čakali raňajky. Keď som bola maličká, myslela som si že mi ich každé ráno chystá nejaká dobrá víla a ktorá už presne vie, kedy vstanem a presne vie na čo mám chuť. Dnes už vie že je to moja skvelý ocino.  Viem, nemôžem napísať že vyzeral ako stelesnené dobro, to sa píše na vychudnuté blondíny s modrými očami ktoré žiaria ako nebo, no to on taký rozhodne nebol. Predsa len, bol to muž. Vysoký človek s dokonalými tmavohnedými očami a takmer čiernymi. Dobre, mal ich už trošku pomenej. Ale s jeho starosťami sa už ani nečudujem. Nech sa deje, čo sa deje. Bol to človek, muž, bez ktorého si môj život neviem predstaviť. Bol to otec s veľkým O.

,,Vstávaj Mel, na stole máš tvoj obľúbený..“ ja viem čakali by ste, že to budú lievance, alebo čo ja viem, niečo delikatésne, ale nie. ,,.. chlieb s nutellou“ doplnil sa otec. Áno, milovala som to. Tie reči, ako sa od toho strašne priberá som sa napočúvala a načítala dosť. Raz do týždňa ma to predsa nezabije. Boli to moje každoutorkové raňajky.

 ,,Dobré ráno, oci.“ vypadlo zo mňa a sadla som si za stôl.

 Keď som konečne dojedla a s ocinom som prešla tému, ako som sa vyspala a aký bol môj užastný sen pre ktorý som zase v noci kričala, priletela moja štvorročná sestrička Anička, ktorú som najradšej volala Anne, pretože mi to meno vždy pripomenulo moju platonickú lásku – Harryho Styles zo skupiny One Direction, tak sa totiž volala jeho mamina. Mojim najtajnejším snom bolo raz sa s ním stretnúť. Porozprávať sa s ním. A vlastne, najlepšie by bolo keby som si ho mohla vziať a mať s ním deti a... ale späť do reality. Anne mi priniesla jej nový výkres ktorý nakreslila. To bol jej najväčší koníček. Celé dni nič nerobila, len sedela pri jej mini stolíku a kreslila si. Nie, nechodila do škôlky, o tom som sa zabudla zmieniť. Moja sestrička bola totižto chorá, mala leukémiu. Bolo to úžasné dievčatko, občas som z nej mala pocit, že rozmýšľa ako dospelá. Bola veľmi statočná. Neviem, či to bolo jednoducho tým, že ešte nechápala, čo sa to s ňou naozaj deje, alebo to dievča naozaj malo v sebe toľko sily a nebrala si to k srdcu. To bola pre mňa záhada. Hoci ma Anne občas neposlúchala, zbožňovala som ju. Keď som sa pozrela do jej nádherných modrých očiek, ktoré mala po mamine, ktorá nás bohužiaľ opustila. Nie, neopustila nás tak, že od nás jednoducho odišla, mamku sme stratili už navždy. Proste.. zomrela.

Vyzerá to tak, že mi je to jedno, ja viem. Ale od toho už prešlo veľa vody, sú to tri roky. Anne mamku veľmi nepoznala a možno si na ňu nikdy nespomenie a ja? Ja som sa s tým už naučila žiť.

,,Mel, kde máš zase tie tvoje myšlienky?“ oboril sa na mňa otec 
,,Pozri sa, koľko je hodín, nestihneš školu,“
,,Prepáč oci, zamyslela som sa.“ odpovedala som mu.
 Konečne som sa pozbierala, vstala od stola, obliekla sa, urobila som si svoje hygienické potreby, nasadila na seba jemnučké vrstvu mejkapu, trocha špirály a ponáhľala som sa na autobus. Dúfam, že ho stihnem, aj keď.. škola proste nebola miesto, kde som sa cítila dobre.