Celý deň mi prešiel ako voda. Ani neviem ako, už som sa ocitla na obede s Viktorom, ktorý bol dnes, neviem prečo, ale veľmi divný. Nerozprával nič, len jedol a niekam sa strašne ponáhľal. „Deje sa niečo, Viks?“ snažila som sa z neho dostať čoby len jedno slovo, no Viktor len pokrútil hlavou. Celý obed sme len presedeli, nepovedali sme ani len jedno slovko. Bolo mi to divné, Viktor mi vždy rozprával jeho vtipné zážitky z dňa. Keď sme dojedli, Viktor sa pobral na hodinu a ja som sa pobalila a odišla som domov. Rozhodla som sa, že pôjdem pešo, ale nevyšlo mi to, tak som sa pekne pobrala na zástavku. Autobus som stihla len tak-tak. Nastúpila som, sadla som si a nasadila si slúchatka do uší. Celú cestu som premýšľala, čo sa deje s Viktorom, až zrazu som.. pozrela som sa von oknom a videla som, ako stojí Viktor s nejakým čudným chalanom a rozprávajú sa. Boli akosi zvláštne blízko pri sebe. Toto bol záver, ktorý ma napadol ako prvý: „Viktor lieta v drogách.“ Ale prečo práve on? Konečne chalan ktorý pre mňa znamená viac ako kamarát? Čo teraz? Mám mu pomôcť sa z toho dostať? A prečo mi vlastne klamal, že ma osem hodín? Alebo nebodaj ušiel zo školy? Hlavou mi prešlo toľko otázok, samozrejme bez odpovedí. Celé popoludnie som nedokázala myslieť na nič iné, len naňho. Volala som mu, ale nikdy to nevzal. Toto sa mi stalo iba raz v živote a to keď bola jeho mama v nemocnici a mobil ma doma. Potrebovala som sa veľa učiť, predsa len na gymnáziu to nie je hračka. Ale potom prišla moja sestrička. Chcela, aby sme si zase opakovali angličtinu. To bolo okrem kreslenia, jediné, čo sme spolu mohli robiť. Milovala to, občas mala lepšiu výslovnosť ako ja, a to sa učím angličtinu 7 rokov. Toto dievča malo neobvyklú pamäť. Vedela si zapamätať všetky slovíčka, ktoré som jej povedala. Takže z môjho učenia na chémiu nakoniec nebolo nič. Chvíle s mojou úžasnou sestričkou pre mňa znamenali 100-krát viac ako čokoľvek iné.
Keď sme s Anne skončili, hodiny ukazovali už štvrť na deväť, čo znamenalo že ona pôjde pekne do postieľky a ja si ešte sadnem k tým trápnym knihám. Ale zasa sa mi to nepodarilo. Zazvonil mi mobil. V duchu som pevne dúfala, že to bude Viktor, ale aj keď to on nebol, celkom ma telefonát potešil. ,,Ahoj Mel, ako sa máš? Práve sme sa nasťahovali späť do Košíc.“ Oznámila mi moja bývalá najlepšia kamarátka Daniela. ,,Ahoj Dans, tak to je super, kedy dáme stretko? Už som ťa strašne dlho nevidela, myslela som, že sa už neuvidíme.“ Odpovedala som a ani neviem ako sa mi konečne na tvári zjavil úsmev. Dobre, nebol to celkom úsmev, ale celkom sa to na úsmev začínalo podobať. „Preboha Mel, snáď si si myslela že sa ma zbavíš?“ so smiechom do mňa zapárala. ,,Tak trochu. Ale som šťastná, že si sa ozvala. Kam budeš chodiť do školy?“ „Samozrejme, že nastupujem hneď zajtra na tvoju školu.“ Povedala Dan a dodala „Okay, musím končiť, zajtra sa určite vidíme. Pozdravuj doma. Paps.“
Túto babu som milovala pre jej optimizmus. Nevidela som ju celé 2 roky. Odsťahovali sa s rodičmi na nejaký ostrov a som zvedavá, aký dôvod mi povie zajtra na to, že sa vrátili. Ani neviem ako, zrazu bolo pol jedenástej. Zašla som do sprchy, ktorá mi dnes trvala akosi krátko, rýchlo som sa navliekla do mojej ružovej pyžamy a šup-šup do postele. Zapla som si na iPode One Direction a ani neviem ako, v momente som spala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára