I wish 7

Zobudila som sa až na ďalší deň. Otec s Anne neboli doma. Myslela som si, že išli niekam na nákup, ale nejako dlho sa nevracali. Volala som mu, ale mobil mal doma. Neriešila som to až tak. To bolo normálne, možno sa zdržali s nejakým  starým priateľom otca.
 Ležala som ešte asi trištvrť hodinu, potom som vstala. Na stole bol odkaz od oca naškrabaný veľmi narýchlo.
 Bolo na ňom napísané: „Mel, Anke bolo strašne zle, neskôr ti všetko vysvetlím. Šli sme do nemocnice. Hneď keď budem mať trocha času, zavolám ti. Ocko.“
 Telom mi prešiel neuveriteľný chlad. Cítila som, ako sa od strachu trasiem. Nevedela som, čo sa stalo. Nebola som tam, keď sa to stalo. Nebola som pri nej. Nemohla som byť jej oporou. Bolo to to najhoršie, čo som kedy cítila. Nebol to len strach, ako keď idem písať nejaký dôležitý test. Nič také. Bolo to miliónkrát horšie. „Hneď keď budem mať trochu času, zavolám ti“ zneli mi v hlave tieto slová. Znamená to, že sa stalo niečo vážne, že bude musieť byť pri Anne dlho. 
„Ach bože. Na svete sú miliardy ľudí. Prečo ona?“ hovorila som si sama pre seba. Nevedela som, čo mám robiť. Prvé čo ma napadlo, bolo zavolať Daniele. Potrebovala som oporu. Niekoho, kto ma povzbudí, aj keď som pochybovala, že sa to dá.
 „Ehmm.. Dan? Prepáč prosím ťa, že ti volám takto skoro ráno, ale potrebujem ťa tu.“ povedala som mojim vyklepaným hlasom.
 Daniela sa ozvala ešte so zaspatým hlasom: „Mel, čo sa stalo? Alebo nič nevysvetľuj. Bežím k tebe.“ Zložila. Neprešlo ani 5 minút, keď sa zrazu rozvalili dvere v ktorých stála zadychčaná Daniela. Ešte som ju nikdy nevidela takúto vystrašenú a neupravenú. 
„Mel, čo sa preboha stalo?“ opýtala sa. Nič som jej nepovedala, len som sa jej zavesila okolo krku. Plakala som. Nevedela som to zastaviť, proste to šlo samo. Len ťažko som Daniele vysvetlila, čo sa vlastne stalo. Keď sa mi to podarilo, snažila sa ma upokojiť. Vravela, že to že sú v nemocnici, nemusí značiť to, že sa jej stav zhoršil, no keď som jej ukázala lístoček, ktorý mi otec nechal, nevedela, čo mi má na to povedať. Videla som jej na očiach, že už nemá nič, čo by mi povedala. Položila moju hlavu na jej plece.
 „Všetko bude dobre.“ Dostala nakoniec zo seba.
 Cítila som, ako jej búši srdce. Aj keď som sa cítila totálne pod psa, čakala som na telefonát ktorý nie a nie prísť, zistila som, čo znamená to slovo priateľstvo. Dan nie je ako Viktor. On sa na mňa jednoducho vykašľal. Niekam odišiel, neviem kam. Neozval sa mi už asi dva týždne. Ešte že mám Danielu. Ďakujem pánu bohu za to, že mi ju osud priviedol späť do života. Naozaj je pravda, že priateľa spoznáš v tých horších chvíľach. Čas bežal a telefón nie a nie zazvoniť až nakoniec... sa to stalo! Konečne! V momente som zodvihla.
 „Dcérka, som v nemocnici. Nepoviem ti, kde, lebo viem, že prvé čo by si spravila by si sem prišla a to naozaj nechcem. Lekári mi nechcú povedať čo sa deje, kým si nebudú celkom istí. Takže neviem o nič viac, ako ty.“ Povedal otec, no z jeho hlasu som cítila čosi, čo som cítila len raz a to vtedy, keď Anne zobrali prvý krát do nemocnice. Keď jej z úst šla krv, keď jej začali vypadávať jej dokonalé vlásky. Cítila som z jeho hlasu toľko strachu, ako nikdy v živote.
 „Oci, ja chcem ísť za Annou! Je mi jedno, čo si o tom myslíš. Chcem.. Potrebujem ju vidieť.“ Odpovedala som mu.
 „Mel, nenaliehaj na mňa. Viem, prečo to robím. Nechcem ti ubližovať. Zavolám ti ešte. Maj sa.“ Potichu pošepkal do telefónu. 
„Oci ja...“ položil. Surovo zložil. 
Bola som ešte nervóznejšia ako pred tým.
 Dan mi vzala mobil z ruky a precedila pomedzi zuby: „Mel, nerob to horším, ako to je. Otec ti určite dá vedieť, ak by sa niečo stalo.“ 
Práve toho som sa bála. Bála som sa, že mi zavolá, že sa stav zhoršil. Čo ak sa jej niečo stane. Keď sa jej stav konečne zmiernil, stane sa toto? Život je niekedy strašne krutý. Ani neviem ako, už bola jedna hodina poobede. Celý ten čas som presedela Daniele na pleci so strachom vo vnútri a slzami na tvári. 


Bola u mňa od ôsmej a určite neraňajkovala. Som ja ale hlúpa. Rýchlo som urobila palacinky, ale musela mi s nimi pomôcť. V mojich rukách som nedokázala podržať nič dlhšie ako tri sekundy. Palacinky boli celkom chutné, až na to že boli maximálne dotrhané. Vyzerali, ako keby som ich robila prvý krát. V živote som nejedla nič s takou nechuťou. Prisahala som, že ak sa Anne niečo stane, neprežijem to. Nedokázala by som prežiť ďalšiu takúto stratu. Už len naučiť sa žiť bez matky bolo ťažké. Dojedli sme, upratali sme za sebou. Celé nám to trvalo asi hodinu, no za celý čas sme nepreriekli ani jedno slovo. Bolo to čudné, hlavne pri Dan, ktorá rozpráva neustále.
 „Ehmm. Mel, ja viem že je to pre teba ťažké, ale prosím ťa, neopúšťaj sa. Potrebuješ odvahu. Ver, že všetko dobre dopadne.“ Vypustila zo seba Dan ako bolo vidieť, nasilu.
 „Dan, ja.. ďakujem ti že stojíš pri mne. Že si sa na mňa nevykašľala. Že mi dávaš silu. Ale veď ja ani neviem, čo sa deje. Neviem, čo mám a čo nemám robiť.“ Odpovedala som jej a znova sa mi z očí zgúľali slzy. 
Ona nepovedala nič, len ma objala. Bolo nádherné cítiť, že je pri vás niekto, kto vám pomáha. Nedokázala som ani opísať, ako strašne mi pomáhala. Ani neviem ako, zaspala som. Zobudila som sa až okolo pol šiestej a našla som Danielu ležať vedľa mňa na posteli. 
Vstala som a ocko bol už doma.