I wish 28

Ja viem, sľúbila som vám včera druhú časť. Prepáčte, myslela som si, že budem stíhať, ale akosi sa mi to nedarí. Dúfam, že sa vám bude táto páčiť. Ak sa mi nebude tento prázdninový týždeň dariť pridať po dve časti každý deň tak sa aspoň posnažím dať dlhšiu časť. With Love, Marii ;)

„Dobre, že sa vám uráčilo aj vstať.“ Poznamenala Anne hneď ako nás s Harrym videla schádzať po schodoch.

„Dobré ránko, rodina.“ Pozdravil Harry ignorujúc Anneinu poznámku.

„Dobré ráno.“ Nasledovala som Harryho. Celá rodina sa pozdravila. Dnes ale chystali taniere pre piatich, nie štyroch ako včera. Harry si to asi všimol tiež, keďže povedal: „Robin je už doma?“

„Áno, prišiel z práce, ale aj tak neviem, či príde s nami obedovať. Vieš, z práce prišiel len pred chvíľkou. Ale pre istotu sme mu prichystali tanier.“ Odpovedala mu mamina.

„To on nám trepal na dvere?“ nezdvorilo som sa opýtala a až neskôr som si uvedomila, aký odporný tón som nahodila.

„Prepáč Mel, ale ja som mu to nariadila.“ Zasmiala sa Anne. „Obed je hotový a vy ešte ani neviete o svete.“

„Prepáčte, že som bola hnusná. Ale keď ma ráno niečo zobudí, občas býva podráždená.“ Vysvetľovala som svoje správanie. Harry sa na mňa zadíval. Už-už chcel niečo povedať, ale radšej si zakúsol do jazyka. Ach, tie jeho večné narážky.

„Mňam.. obed bol zase perfektný. Ďakujem krásne.“ Poďakovala som. Naozaj to tak bolo. Po tej omáčke na cestovinách som si mohla aj prsty pooblizovať, také dobré to bolo.

„Vďaka mami.“ Poďakoval Harry.

„Aj ja ďakujem.“ Povedala Gemma. „Bolo to fantastické.“

„Mami, nechcem byť nezdvorilý, ja viem že sme sa nestihli ani porozprávať, ale my s Mel už pôjdeme. Zajtra odchádzame a ja jej chcem ešte niečo ukázať.“ Povedal Harry. Bolo na ňom vidno obavy, čo mu na to povie matka. Predsa len, trávi s ňou strašne málo času a keď sem konečne príde, je s ňou akurát tak pri stole.

„Ach ty.. čo ti mám na to povedať? Tak sa teda zabavte.“ Vtisla mu bozk na líce a začala odpratávať zo stola.

Ja s Harrym sme čo najskôr vybehli hore, aby sme mohli už-už odísť.

„Chcela som sa ešte osprchovať, Harryyyyyy.“ Kričala som na ňho keď ma ťahal do auta.

„Ale Mel, prosím ťa. To zvládneš.“ Automaticky mi odpovedal.

„Ach, s tebou to je ťažké.“ Zasmiala som sa a pokračovala som v ceste k autu už sama. Harry mi, ako pravý gentleman otvoril dvere, čo bolo celkom milé.

„Tak, keď už sedím takto pripútaná, povedz mi, kam vlastne ideme.“ Povedala som mu.

„To je..“

„Neskús mi povedať že to je tajomstvo. Myslím, že tých bolo na dnešný víkend celkom dosť.“ Skočila som mu do reči. Akosi som mu na očiach videla, že presne toto chce povedať.

„Tak fajn. Chcem ťa vziať na jedno miesto, kde som vzal zatiaľ len jedného človeka. Ale inak ti to povedať neviem. To musíš vidieť. Je to len kúsok za Holmes Chapel.“

„Ach, nejdem sa ťa už radšej nič pýtať.“ Zasmiala som sa a unavene som sa oprela o operadlo.

„Tak to bude asi najlepšie.“ Poznamenal a začal sa maximálne sústrediť na cestu.

Bola to celkom krátka cesta. Teda tá autom. Harry povedal, že istú časť musíme prejsť pešky, čo ma veľmi nepotešilo, keďže som bola dosť unavená.

„Teraz prejdeme tadiaľto.“ Skonštatoval, keď sme prechádzali cez akýsi park plný stromov. Držal ma tak pevne za ruku, akoby sa bál, že ma môže niekde stratiť. Celú cestu som neprehovorila ani slovko, čo bolo Harrymu akési divné.

(Z pohľadu Harryho)

Bola potichu. Občas zjojkla, ale to asi len preto, lebo nebola zvyknutá na takéto trasy. Divný pocit. Možno je to preto, lebo sa jej dnešná noc nepáčila. Čo ak to bolo pre ňu príliš skoro? Alebo?! Ja neviem, v ženskej mysli sa nedá vyznať.  Blížili sme sa k tomu miestu. 

„Tak Mel, zavri oči.“ Povedal som jej a stisol jej ruku tak, aby sa jej náhodou nič nestalo, aby sa nepotkla alebo niečo podobné.

„Ale Harry, až takéto romantické veci robiť nemusíš.“ Zasmiala sa.

„Viem, že nemusím. Ale ja chcem.“ Odvetil som jej a zakryl jej oči mojimi rukami.

Prešli sme pár metrov, možno päť a povedal som: „Môžeš.“

(Z pohľadu Mel)

„Paaani, je to prekrásne.“ Vyplodila som zo seba. Nevedela som, čo mu na to povedať. Stáli sme na akomsi útese, teda myslím že to bolo čosi také. Stálo tu pár stromov, ale to nebolo ani také dôležité. Najkrajší bol aj tak výhľad. Bolo vidieť celé mestečko, v ktorom Harry býval. Bolo ho vidieť z neuveriteľnej diaľky, akoby sme boli neviem koľko kilometrov od neho. Bolo tu aj pár skál, ktoré som nevedela popísať. Boli to obrovské balvany nádhernej svetlo hnedej farby, ktorá z ktoréhosi uhlu pohľadu začala pripomínať ružovú.

„Toto je miesto môjho detstva. Kedysi, keď som ešte mal normálny život bez akýchkoľvek výnimočností, priateľov ešte len zo školy, problémy pred sebou, starosti vzdialené milióny kilometrov od seba, bolo toto miesto, ktoré som navštevoval takmer každý deň. Tu som sa cítil.. ja neviem.. inak. Vieš, bol som taká malá hviezdička v škole, aj keď som nechcel. Nech som sa správal akokoľvek, všetko to zo mňa opadlo, keď som prišiel sem.“ Rozprával Harry a bolo na ňom vidieť, ako to celé prežíva.

„Harry, neviem aký si mal dôvod zobrať ma sem, ale ja ti ďakujem, že som to tu mohla navštíviť“ povedala som a objala som ho. Silno, silno, silno.

„Chcel som ti tu, na mojom mieste povedať, teda vlastne sľúbiť ti, že sa za tebou vrátim. Nech sa stane čokoľvek – a je mi naozaj jedno čo sa stane – prídem. A hoci neviem, čo sa ti stalo, že si dnes taká odmeraná – milujem ťa.“

„Aj ja teba, Harry. Veľmi. Ja som si ani neuvedomila, aká odporná som dnes. Prepáč mi to.“ Odvetila som mu a cítila som obrovskú hrču v hrdle. Len trocha chýbalo, aby sa mi spustili slzy z očí.

„Chcem od teba počuť ešte jednu vec. Povedz mi, že neľutuješ, čo sa včera stalo.“

„Ako ťa mohlo niečo také napadnúť?“ vynadala som mu. „Jasné že neľutujem! Neľutujem včerajšok, dnešok, neľutujem nič, čo sa stalo, to, že som s tebou, že si ma doviedol k vám domov. Nič. Som šťastná, že som to mohla byť ja. Že na svete existuje milión takých dievčat, ako som ja, ale ty si vybral mňa. Milujem ťa.“ Povedala som mu, no svoje slzy som už udržať nedokázala. Začali mi tiecť po líci. Harry podišiel ku mne a jemne mi ich jeho hebkou rukou utrel. Zobral akúsi malú skalku, vzal ma za ruku a podišli sme k jednému z balvanov. Harry si k nemu kľakol a začal po ňom driapať ten maličký. Čosi do ňho vyrýval. Nebol to príjemný zvuk, no keď som videla výsledok, bolo mi ukradnuté, aké zvuky to vydávalo. Stálo tam „M+H“ . Pomohla som Harrymu postaviť sa a pobozkala som ho.

Zrazu ma čosi napadlo. Jeden citát, ktorý mi nedalo nepovedať.

„ Stretli sme sa náhodou, náhoda rozlúči nás. Ešte možno príde náhoda a my stretneme sa zas.“