I wish 5

Teraz sem pridávam troška dlhšiu časť, pretože som sľúbila, že o pár častí to bude hlavne o One Direction. :) Musím to nejak stihnúť. Takže Vám prajem príjemné čítanie. Dúfam, že sa bude páčiť.

„Viks, čo sa deje?“ spýtala som sa ho a hneď ma prešli pochybnosti o tom, či je na drogách. To bol len výplod mojej fantázie. Teraz som si bola istá že sa deje niečo úplne iné.                                 „Mel, keď som bol s tebou, mal som pocit, že ty ku mne necítiš len obyčajné kamarátstvo, že je to niečo viac.“ Potichu prehlásil. Ja som nevedela čo mu mám na to povedať. Mám klamať alebo mu mám povedať pravdu? „Ehmm.. No Viks, nechcem ti klamať, naozaj sa mi veľmi páčiš.“ Dostala som zo seba. „Mel, ja nikdy nebudem môcť byť s tebou. Vieš, ja nikdy nebudem môcť byť s nijakým iným dievčaťom.  Mne sa totiž... dievčatá nepáčia.“

„Čože?“ po toľkých rokoch priateľstva mi to povie až teraz, keď som k nemu začala niečo cítiť? Niečo viac ako len obyčajné kamarátstvo. ,,Prepáč, ale ja.. musel som ti to povedať.“

Rozbehla som sa preč zo školy. Kašľala som na to, že budem mať neospravedlnenú hodinu, že môžu zavolať ocina do školy. Kašľala som na všetko, dokonca aj na to, že som v jedálni nechala Danielu samu. Musela som niekam odísť, niekam si poplakať, porozmýšľať nad všetkým. No jedno som vedela, nesmela som ísť domov. Napadlo ma jedno miesto. Keď som bola ešte s Dan malá, postavili sme si jeden nádherný domček na strome, ktorý som nebola pozrieť odvtedy, odkedy odišla preč. To bolo to pravé miesto.

Keď som tam prišla, všetko vyzeralo presne tak, ako keď som tam bola naposledy. Až na nejaké drobnosti. Potôčik, ktorý pretekal okolo domčeka už nebol ten istý. Dnes v ňom bolo asi päťkrát viac vody, ktorá sa vylieva z koryta. Ale domček bol stále rovnaký. Jeho steny boli ružovej a tyrkysovej farby, keďže sme sa nikdy s Dan nevedeli dohodnúť, ktorá farba bude naša spoločná. Keď som vošla dnu, bola tam stále tá istá lavička a stolček, ktorý sme tam ledva vtrepali. Kým som sa zamýšľala nad tým, koľko krásnych okamihov som tu prežila, zistila som že mám úsmev na tvári. Sadla som si na našu malinkú lavičku. Dúfala som, že vydrží moju váhu. Začala som premýšľať o tom, čo mi vlastne povedal Viktor. Nasadila som si slúchatká a nevnímala nič, čo je okolo mňa. Prečo som sem vlastne prestala chodiť? Je tu perfektne. Nikto ťa nepočuje, nikto ťa neľutuje. Si len ty a tvoje problémy. Po dlhom premýšľaní som prišla na to, že Viktor mi vlastne nič nespravil. Skôr naopak. Bol ku mne úprimný a nenechal ma žiť v ilúzii. Mala by som mu skôr poďakovať. Takže môj bývalý idol je gay. Hmm, zaujímavé, to by som asi nemala rozprávať ani Daniele. Pozrela som sa na mobil, kde som si našla 14 zmeškaných hovorov a 3 smsky typu : „Mel, kde si?“ alebo „Mel, prosím ťa zodvihni to. Potrebujem s tebou hovoriť.“ Až nakoniec som nabrala toľko odvahy a zavolala som Viktorovi. „ehmm.. Viktor? Prosím ťa, prepáč mi to. Nechcela som odísť, len ma to veľmi zaskočilo.“ No v telefóne sa neozval Viktor, ale akýsi čudný chlapčenský hlas ktorý povedal: „Melanie, prečo mu tak strašne ubližuješ? Berie ťa za najlepšiu priateľku a keď sa ti zdôverí s niečim, čo nevie nikto, obrátiš sa mu chrbtom? A to si hovoríš najlepšia priateľka?“ Zložil. Ach ja hlupaňa, čo som to spravila? Ten chalan v telefóne mal pravdu. Som tá najhoršia najlepšia priateľka. Musím ho ísť nájsť!

Prešla som všetky jeho obľúbené miesta, no nikde som ho nemohla nájsť. Až nakoniec ma napadlo jedno jediné miesto, kde by mohol byť. Tam, kde som ho včera videla z autobusu. Rozbehla som sa tam, nebolo to až tak ďaleko. A nemýlila som sa. Bol tam Viktor a ešte jeden chalan, s ktorým sa objímal. Podišla som k nim a prehlásila som: „Viktor, prosím ťa prepáč mi, bola som len zmätená. Nikdy by som ti nechcela ublížiť. A to že si gay? To mi absolútne nevadí. Každý z nás je nejaký.“ Dohovorila som so slzami v očiach. „Mel, ja som ti nechcel ublížiť. Nikdy. Ja za to, čo sa so mnou deje nemôžem. Proste to tak je.“

Objali sme sa a týmto naša hádka skončila. Konečne. Predstavil mi jeho chalana, ktorý sa volal Tim. Bol to super chalan. Zábavný, vtipný... pekný. Povedala by som, že Viktor má vkus, ale nechcela som ho tým uraziť, tak som si to radšej nechala pre seba. Strávila som s nimi veľa času, až som si spomenula na Danielu , na ktorú som sa vykašľala len kvôli mojej hlúposti. Zavolala som jej a odišla som od chalanov. S Dan sme sa dohodli, že si niekam ideme sadnúť, no chvíľu potom mi volala moja matka. Znela veľmi vystrašene. Povedala mi, nech sa zmilujem a prídem domov čo najskôr. Prvé čo ma napadlo bolo hrozné. Čo ak sa niečo deje s mojou sestričkou? V behu som volala Dan, že nebude možné sa stretnúť v kaviarni, pretože sa musím ponáhľať domov, ale že môže prísť k nám. „Tak fajn, čakaj ma o pol štvrtej.“ Povedala a zložila. Keď som konečne stála pred bytovkou, vydýchla som si. So sestričkou sa nič nedialo. Ona len nakreslila jeden dokonalý obraz. Boli to One Direction. Dokonca mi nakreslila Harryho úplne vpredu. Ja viem, vám sa to možno nebude zdať ako niečo, čo stojí za povšimnutie. No pre mňa to tak nie je. Štvorročné dievčatko s leukémiou nakreslilo  portrét, ktorý je takmer zhodný so skutočnosťou. Bola som na ňu veľmi pyšná.

Keď prišla Dan, povedala som jej, že vezmem aj sestričku a môžeme si ísť sadnúť do cukrárne. Súhlasila. O štvrtej sme si už pochutnávali v mojej obľúbenej cukrárni na zmrzline. Dala som si banánovo-čokoládovú, Anne jahodovú a Dan si dala citrónovú. Bolo nám fajn. Nevedela som že Daniela má tak rada deti. Nevyzerala na to. Neskôr mi povedala, že moja sestra nemôže byť chorá. Vraj to bude nejaký omyl. Je rozumnejšia ako hociktoré iné zdravé deti. Objala som ju a poďakovala jej.

Ďalšie dni ubehli rýchlo, až ma čakal víkend. S Viktorom som sa videla už len minimálne, ale večer mi stále zavolal aký mal deň, no už sa nepýtal na mňa, na mamu, na Anne. Povedal mi, čo chcel a zavesil. Naše priateľstvo krachovalo. Bolo mi to veľmi ľúto, ale mala som tu Danielu. V živote som nevidel niekoho viac optimisticky naladeného ako ju. Na všetkom zlom našla niečo dobré. Bolo mi s ňou skvelo. Keď sme sa rozprávali o hudbe, prišli sme na tému One Direction. Keď sme zistili, že obe sme ich fanúšičky, možno aj niečo viac, boli sme nadšené. Bláznili sme sa. Každý deň sme boli  spolu. Boli to nádherné dni prežité s ňou. Cez víkend sme šli do kina. Dávali nejaký film o upíroch. Veľmi som to nemusela, ale Daniela bol pobláznená Taylorom Lautnerom, a čo človek nepraví pre kamarátku? Tak som tam teda šla s ňou. Najprv sme v Košiciach pobehali obchody. Keď sme si konečne sadli niekam do Mc Donaldu, na obrovskej obrazovke začal nejaký pán rozprávať. Vraj sa koná niečo pre onkologicky choré deti. Spomenula som si na Anne, na sestričku. Chceli ich trocha zabaviť. Vy mysleli im rôzne záujmové krúžky, tu v optime. Sestričkina rakovina bola už v rozsiahlom štádiu. Vypadali jej vlásky, vyzerala veľmi bledo, no aj tak nestrácala chuť do života. Ak rada by som jej pomohla. Ako rada by som sa s ňou radšej vymenila. Prečo to muselo postihnúť práve ju? Tisli sa mi slzy do očí, no Dan ma rýchlo objala a povedala : „Poď, ideme pre Anne, odvedieme ju tam. Nech je šťastná.“ Ona ani nevie s akou radosťou som ju počúvala. „Dan, sľúbila som ti predsa, že pôjdeme na upírov.“ Povedala som jej cez slzy. „Vlci sú vedľajší. Film si stiahneme o dva týždne a pozrieme si ho u nás doma.“ Prehovorila. Bola to úžasná osoba. Nemyslela na seba, vždy chcela dobre každému. Aj najväčšiemu nepriateľovi. Nikdy nikomu nepriala nič zlé. Chcela by som byť ako ona.