I wish 57

Nejak ste sa v minulej časti nezhodli, o kom tá poviedka má byť :D :)
*M.Styles

(Z pohľadu Nialla)

Harry tam bol akosi dlho, no keď vyšiel, vyzeral oveľa uvoľnenejšie, šťastnejšie.

„Pán Horan, poďte na chvíľku sem.“ Zakričal policajt. Veď to som ja.. ale čo odo mňa chce?

„Nechceli sme povedať, pán Styles?“ opýtal sa Harry.

„Nie, dobre viem, čo som povedal. Len na sekundu, prosím.“ A tak som vošiel. Zavrel dvere a čakal, čo sa ma spýta.

„Pán Horan. Vy viete, kde sa slečna Lesyová nachádza, všakže?“ opýtal sa.

„Nie, neviem. Prečo si to myslíte?“ zaklamal som.

„Ako policajt pracujem vyše 25 rokov. Ľudí viem prekuknúť. Videl som na vás hneď keď ste sem prišli, že ste akosi prehnane nervózny.“ Povedal.

„Ja naozaj..“

„Prosím vás, neklamte mi.“ Pokrútil hlavou. Bol akosi nadpriemerne inteligentný alebo čo.

„Ale sľúbte mi, že to Harrymu nepoviete.“ Poprosil som ho.

„Hoci neviem, aký máte na toto dôvod, nepoviem mu to.“

„Ďakujem vám. Naozaj ďakujem.“

„Za málo. A nepozerajte sa tak na mňa, už môžete odísť.“ Povedal s úsmevom.

„Dovi.“ Zasmial som sa aj ja. Bol to taký hraný úsmev, ale predsa úsmev. Podľa mňa ho tiež prekukol, ale to ma nezaujímalo. Viac ma zaujímalo, prečo sa ma spýtal, či viem kde je Mel, ale nespýtal sa kde je. To je blbosť. Musí vedieť ešte niečo viac. Zaujímalo by ma, čo to je.

„Čo chcel?“ opýtal sa Liam. Ja som nevedel, čo mám povedať.

„Nič zvláštne.“ Rýchlo som odpovedal.

„Ale no tak..“ zasmial sa Louis.

„Nič, fakt nie.“ Pokrútil som hlavou.

„Ach, aký tajnostkár.“ Pokrútil hlavou Liam.

„A čo ty Harry?“ spýtal sa Loui.

„Nechce sa mi teraz o tom rozprávať, ale vyzerá to celkom fajn.“ Povedal Harry niečo po dlhom čase s náznakom úsmevu na jeho tvári.

„To ma teší.“ Povedal Liam.

„Takže už vieš, kde je Mel?“ opýtal som sa. Ja sa fakt niekedy čudujem, aký ja som „nenápadný“.

„Nie. To vám poviem neskôr, teraz nie.“ Odpovedal Harry. Nechápem, prečo nepoviem, čo mu povedal policajt. Alebo Harrymu povedal, to čo sa neskôr spýtal mňa? Neznášam ten pocit nevedomosti .

„Tak dobre.“ Prikývol Louis. „Ale potom nám to povieš.“

„Jasné.“ Súhlasil Harry.

(Z pohľadu Mel)

Kto to klope? Niall nevolal, tak kto to môže byť? Pozrela som sa cez kukátko. Bol to Eddie. S tým jeho čarovným úsmevom. Ach jaj, len ťažko mu nepodľahnúť.

„Ahoj!“

„Ahoj.“ Odzdravila som.

„Tak.. ako sa máš?“ nesmelo sa spýtal.

„Lepšie, ďakujem. A ty?“

„Keď ťa vidím, hneď dobre.“ Odpovedal. Strašne som nechcela, aby ma balil. Bol hrozne pekný, milý a neviem aký,  ale ja som proste nemohla mať hneď ďalšieho chalana. Necítila som sa na to. Ešte som si neprešla s tým s Harrym.

„Tak to som rada.“ Usmiala som sa. „Chceš ísť dnu? Urobím ti..“

„To znie dobre.“ Zasmial sa.

„Neskáč mi do reči!“ zasmiala som sa tiež. „Urobím ti čaj.“

„To prvé znelo lepšie, ale aj čaj znie dobre.“

„Poď dnu, kým si to nerozmyslím.“ Pokrútila som nad ním hlavou a uhla sa z dverí.

„Tu si sadni.“ Povedala som a ukázala mu na sedačku. „Tak ti spravím ten čaj?“ spýtala som sa.

„Jasné, môžeš.“ Súhlasil.

„Aký si dáš? Ovocný alebo bylinkový?“

„Ovocný. S dvoma lyžičkami cukru.“ Poprosil. Celé to bolo také divné. Nepoznali sme sa, ale prišiel sem ako by sme boli najlepší priatelia.

„Jasné.“ Ešte že som bola dnes aspoň na menší nákup, lebo inak by som sa musela veľmi hanbiť, že nemám ani trocha cukru.

„Mel? Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„No.. tak skús.“ Usmiala som sa.

„Ty si tá Mel, ktorá chodí s tým zo skupiny One Direction?“ opýtal sa. Vedela som, že to bude mať niečo spoločné s týmto.

„Nie. Ja som tá Mel, ktorá chodila s tým zo skupiny One Direction.“ Povedala  som.

„Už s nim nechodíš?“

„Myslím, že nie. Teda nedali sme si koniec, ale.. Prepáč, ale nechcem to riešiť. Okrem toho, nepoznám ťa dosť na to, aby som ti rozprávala o mojich súkromných veciach.“ Povedala som. Nechcela som mu to takto odporne povedať, ale proste o tom nechcem rozprávať. Keď mám konečne lepšiu náladu, nechcem si ju zbytočne pokaziť.

„To je v pohode. Chápem, nemám sa prečo starať do vecí, do ktorým ma nič.“ Povedal Eddie. „Ale.. chcem sa ťa spýtať ešte jednu vec.“

„To si vždy taký zvedavý?“ spýtala som sa a on prikývol.

„To, čo dávali o tom tvojom Harrym v telke, je pravda?“ spýtal sa.

„No.. podľa toho, čo myslíš.“ Vedela som presne, čo chce vedieť, ale ja neviem.. nechcela som mu to vešať na nos.

„No vieš.. to že sa vyspal s Angie.“

„Hovoríš o nej, akoby si ju poznal.“  

„No..“

I wish 56

Chcem len povedať, že už nechýba veľa častí do konca tejto poviedky. 

Takže mám otázku: Chcete ďalšiu poviedku? (komentár)

Som ochotná sa venovať ďalšej poviedke, pokiaľ budú záujemcovia :)

Takže ak chcete, komentujte tento príspevok a taktiež budem rada, ak mi napíšete, o kom by ste ju chceli, ak by ste ju teda chceli :)

*M.Styles 

Plní odhodlania sme vstúpili dnu. Nebolo tu toľko fanúšikov, asi nečakali, že nás stretnú práve na polícii. Liam ako správny vodca vchádzal prvý, no bolo na ňom vidno, že sám nevie, kam má ísť. Po vstupe zastavil prvého policajta. Chvíľku sa tam spolu rozprávali, ale nevnímal som čo. Premýšľal som nad tým, čo vlastne poviem. Čo ak Mel ani trocha nechce, aby sa toto celé vyriešili. Čo ak sa jej to páči tak, ako to je. Zase myslím len na to, čo chcem ja? Tak či tak, teraz si to už nemôžem rozmyslieť.. je príliš pozde.  

„Harry, si pripravený?“ opýtal sa ma Liam keď sme stáli pred dverami. Ja som sa zhlboka nadýchol, hlavou mi preletelo snáď milión vecí až som nakoniec prikývol. Liam zaklopal.

„Vstúpte.“ Ozvalo sa spoza dverí a Liam otvoril. Keď som prechádzal cez dvere, chrbtom mi prešiel mráz.

„Dobrý deň.“ Pozdravil som.

„Dobrý.“ Odzdravil pán sediaci za stolom oblečený v uniforme. „Ako vám môžem pomôcť?“

„Chceli by sme..“

„Počkajte chvíľu. Mám len jednu otázku. Hoci ešte neviem, načo ste sem prišli, ale potrebujem vedieť, ktorý z vás je tu akože sám za seba? Pretože nemôžem s vami konzultovať, keď ste tu tak veľa. Preto by som chcel poprosiť, aby tu zostal len jeden z vás.“ Povedal policajt. Vedel som, že tam ostanem ja. Že ja som ten, ktorý tu je, ako policajt povedal „sám za seba“. Takže ja som ten, ktorý tu bude všetko vysvetľovať. Zodvihol som ruku. „Ja.“ Povedal som.

„Takže, páni. Poprosím vás, aby ste počkali von.“ Povedal.

„Nemôže tu s ním ostať aspoň jeden z nás?“ opýtal sa Louis.

„Radšej nie. Ak budeme niekoho potrebovať, zavoláme vás.“

„Fajn.“ Sklopil hlavou Louis a všetci odišli.

„Takže, ja som poručík Sheldon.“ Predstavil sa a podal mi ruku.

„Harry Styles.“

„Tak, z akého dôvodu ste sem prišli?“ opýtal sa.

„Potrebujem nájsť jedno dievča. Je to moja.. vlastne bola to moja priateľka. Ale niečo sa stalo a ona odišla a teraz nedokážem zistiť, kde je. Skúšali sme ju hľadať, no ona nedvíha telefón, neodpisuje na esemesky, nič..“ povedal som.

„Myslím, že by ste mali začal od začiatku. Povedzte mi jej meno a aj celú zápletku. Prečo odišla, ako odišla, kedy.. všetko.“

„Takže. Volá sa Melanie Lesyová.“ Zapisoval si

„Počkať.. to som niekde čítal. Mali ste autohaváriu a slečna ostala ležať v kóme približne na nejaké dva-tri týždne, nie?“ zapojil sa policajt. Ja som prikývol.

„No, presne tak to bolo. No neviem, či viete, čo sa dialo potom.“ Policajt pokrútil hlavou.

„Keď sa prebudila, nepamätala si nič o svete. Až na môjho priateľa, Nialla. Ja som ju strašne miloval. Tak, ako ju milujem doteraz, nič sa na tom nezmenilo. No v ten deň ma strašne sklamalo, že nevedela, kto som. Tak som šiel do baru. Tam som to trocha prehnal s alkoholom. Veľa si už z toho nepamätám, len viem, že tam prišla jedna žena, Angie. Akosi ma zviedla a potom si už len pamätám, ako som sa ráno zobudil vedľa nej nahý.“ Hovoril som. Bolo mi to také trápne, také hlúpe. Policajt stále niečo písal.

„A tento príbeh má určite pokračovanie, pretože som sa zatiaľ nedozvedel, ako sa stalo, že vaša priateľka odišla.“

„Hneď ráno, keď som sa zobudil vedľa tej ženy, som sa obliekol a odišiel. Ona mi povedala, že ak odídem, oľutujem to, no ja som odišiel. Prišiel som k nám na hotel a Mel tam už bola. Neverím som vlastným očiam, veď ešte deň pred tým nevedela o svete takmer nič, ležala v nemocnici. V to ráno už bola doma, v poriadku. Chcel som jej povedať, čo sa stalo, ale nemohol som. Ešte nie. Bolela ma hlava, šiel som si ľahnúť. Ani som si neuvedomoval, že keď mi tá žena povedala, že to oľutujem, tak to tak naozaj bude. Ona šla do telky a pred všetkými povedala, že sa so mnou vyspala. Mel to videla. Chcel som jej to vysvetliť, no nevedel som ako. A ona odišla. Hľadali sme ju, no v takomto obrovskom meste je to ťažké.“ Keď som si na toto spomenul, stále som cítil ten otrasný pocit viny. Toto je asi to najhoršie, čo som komu kedy spravil. Policajt písal, písal, písal.

Potom mi položil otázku, ktorá zmenila takmer všetko.

„A ste si stopercentne istý, že ste sa s tou ženou vyspali?“

Ja som sa na ňho zadíval a premýšľal som. Ja vlastne nemám žiaden dôkaz, že som sa s ňou nevyspal, ale ani taký, že som sa s ňou vyspal. Nepamätám si to.

„No viete, keďže si nič nepamätáte, je dosť možné, že medzi vami k tomu nedošlo.“

„Ako by sa to dalo zistiť?“ opýtal som sa rýchlo.

„Neviem. Ale sú tu nejaké možnosti. Najprv mi povedzte, v akom bare to bolo.“ Povedal a ja som mu prezradil názov presného baru a on si čosi naťukal do počítača.

„Vyzerá to dobre. Myslím, že v tomto bare máme namontované bezpečnostné kamery.“ Povedal. Po prvý krát sa mu na tvári zjavil menší úsmev.

„Je tu ešte jedna maličkosť. My sme boli v akejsi izbe. Tam sú kamery namontované tiež, alebo len v klube?“ napadlo ma.

„Tak to ste mali povedať skôr. Nie som si celkom istý, ale sľúbim vám, že osobne sa o toto postarám.“

„Ďakujem vám. Naozaj. Prosím vás, pomôžte mi.“

„Ešte mám otázku. Máme teraz slečnu Lesyovú hľadať, alebo najprv zistíme podrobnosti o onej noci?“ opýtal sa.

„Bol by som radšej, keby sme najprv zistili tie podrobnosti. Dali ste mi nádej, že sa nič nestalo.“ Povedal som.

„Fajn.. poprosím, aby ste vypísali ešte tento papier, aby som na vás mal kontakt.“

„Samozrejme.“ Povedal som, vypísal som papier a poďakoval mu za všetko, čo sa chystá spraviť.

„Ďakujem.“ Povedal.

„Nie, pane. Ja ďakujem vám.“

I wish 55

Kočkyyy :) už sme sa 55ke.. Bože ja vás milujem :) tú vašu návštevnosť si ani nezaslúžim.. 
Dúfam, že sa vám bude časť páčiť :)
*M.Styles

Ráno, keď som sa zobudil som začul z izby, ako sa rozprávajú Daniela s Niallom.

„Kde je Mel?“ opýtala sa Dan.

„Ty o tom ešte nevieš?“ odpovedal jej Niall otázkou.

„O čom by som mala vedieť?“

„Ona.. tu už nie je.“

„Ako to, že tu nie je?“ spýtala sa Dan.

„Ona tu už nebýva.“ Odpovedal jej Niall.

„Čo? To si robíš srandu nie?!“ neveriacky sa opýtala.

„Nemám dôvod si robiť srandu.“

„Ale čo sa stalo? Prečo odišla?“ znervóznela Dan. Bolo počuť, ako sa podvíhala zo sedačky a začala sa premávať po izbe.

„No vieš..“

„Ja som na vine.“ Vstúpil so do izby.

„Čo mi ušlo?“

„Som totálny idiot, hlupák, debil.“

„Vyjadruj sa prosím ťa jasne.“ Teraz nastal čas, aby som sa priznal.

„Vieš.. vtedy, keď som šiel za Mel do nemocnice a ona si nepamätala nikoho, iba Nialla.“ Začal som a ona prikývla. „Bol som z toho zničený, tak som..“

„Harry? Čo ma znamenať to, čo práve ide v telke?“ pribehol Louis do izby a zatiahol nás do obývačky. Vtedy som vedel, že Daniele už nič nemusím vysvetľovať. MTV reprízovalo ten rozhovor s tou ženou. Všetci odrazu boli v obývačke a neveriacky pozerali do televízora. V tom momente som sa cítil tak zle, ako nikdy. Vidieť tú ženu znova.. bolo mi z nej zle. Odrazu na mňa všetci uprene hľadeli. Bolo jasné, že čakali vysvetlenie, ktoré som ja už viac nechcel opakovať. No musel som. Zhlboka som sa nadýchol a povedal im, čo sa stalo.

„Takže toto je dôvod, prečo tu Mel s nami nie je?“ opýtal sa Zayn a ja som prikývol.

„Ty si totálny idiot.“ Vykričala mi do tváre Daniela.

„Myslíš, že to neviem? Kľudne ma môžete teraz všetci súdiť, ale aj tak to už nedokážem ľutovať viac, ako to ľutujem.“ Povedal som.

„My ťa súdiť nebudeme. Nám by mohlo byť jedno, s kým každým sa vyspíš.“ Začal Louis. „Ale sám by si mal pouvažovať nad tým, ako strašne si ublížil Mel. Ako sa teraz musí cítiť, keď o nej celý svet bude vravieť ako nejakej hlupani, ktorú si podviedol s prvou štetkou, ktorú si stretol, keď si bol v podnapitom stave.“ Keď som si to zobral takto, zničil som všetko, čo som mohol.

„Bol som trocha viac, ako len v podnapitom stave.“

„Tak načo si pil ty idiot?“ kričala na mňa Daniela.

„Dans, poď so mnou von.“ Povedal Zayn.

„Ja nikam nejdem!“ protirečila.

„Prosím, poď.“ Povedal a ona s ním nakoniec šla. Pri odchode na mňa ešte hodila nenávistný pohľad a zavreli dvere.

„Kde je Mel teraz?“ opýtal sa Liam.

„Keby som tak vedel.“ Sklopil som zrak.

„Je aspoň v poriadku?“ spýtal sa Louis.

„Myslím, že áno. Včera som jej volal nonstop. Najprv nedvíhala, no neskôr zodvihla a hoci po mne nakričala, bola okej. Teda zdalo sa tak.“ Povedal som.

„Aspoň že tak. Teraz musíme zistiť, kde je.“ Povedal Liam.

„A ako asi to chceš zistiť?“ spýtal sa ho Niall.

„Ja neviem, pôjdeme na políciu.“ Navrhol.

„Že ma toto nenapadlo!“ skríkol som a v momente som sa začal obliekať.

„A čo ak Mel nechce, aby sme ju našli?“ opýtal sa Niall. Neviem prečo, ale mal som z neho pocit, že on sám nechce, aby sme Mel našli.

„Ja Mel potrebujem nájsť, aby som sa jej ospravedlnil. Musím jej to celé vysvetliť.“ Vysvetlil som mu.

„Tak poďme teda.“ Povedal Louis.

„A čo Danielle a El? Kde sú?“ opýtal som sa mimochodom.

„Oni sú v inom hoteli, tam mali rezervácie. Tuto oproti.“ Odpovedal Liam.

„Kde tuto oproti?“ opýtal sa Niall.

„No tu!“ odpovedal Louis, odtiahol záclony na okne a ukázal na hotel oproti. Niall akosi zbledol.

„Čo sa deje, Niall?“ opýtal sa ho Liam.

„Nič, nič.“ Odpovedal, no nikto mu to neveril. Bolo jasné, že niečo schováva, ale nechcelo sa nám to riešiť. Mali sme na pláne vážnejšie veci.

„Tak sa teda oblečte, že ideme.“ Povedal som im.

„To naozaj chcete ísť na políciu?“ opýtal sa Niall. Ten chlapec niečo tají. A ja zistím, čo to je.

„Tak ja to myslím vážne, neviem ako vy ostatní.“ Povedal som.

„Ideme.“ Povedali jednohlasne Louis a Liam.

Do hodiny sme stáli pred policajnou stanicou odhodlaní ako ešte nikdy. Ja, Liam, Louis a Niall.

I wish 54

Komentár privítam :* :) 
*M.Styles 

S Niallom sme sa celé hodiny rozprávali. Už dávno odbila polnoc, no on stále sedel na gauči rozprával. Každým slovom sa ma snažil rozosmiať a keď sa mu to nepodarilo, stále v tom pokračoval. Najradšej by som bola, keby tu so mnou mohol ostať, ale nie. Musí ísť pekne späť k chalanom. Nejako som mu to chcela naznačiť, tak som sa naňho uprene zahľadela.

„Nepovedz mi, že mám ísť, lebo nepôjdem.“ Povedal rozhodne.

„Niall, budú sa ťa pýtať, kde si bol tak dlho. Nie je to také jednoduché, ako sa zdá.“ Vysvetlila som mu. Nechcela som, aby odišiel, ale Harry nie je až taký hlúpy, aby si toto nedomyslel.

„Nechcem ťa tu nechať samú.“

„Niall, prestaň, lebo ma ešte presvedčíš a dobre vieš, že to nebude dobre.“ Pousmiala som sa. „Proste choď späť na hotel a vyspi sa. Uvidíme sa neskôr.“

„Zajtra máme niekde interview. Takže sa asi neuvidíme.“ Povedal smutne.

„Počkať, inteview? Niall, musím ťa o niečo poprosiť.“

„Čo si zase vymyslela.“ Pokrútil hlavou a zasmial sa.

„Porozprávaj sa s Harrym, aby o mne zajtra nič nerozprával. Nech sa nespomína. Nechcem to.“

„Mel, to nie je také jednoduché. Ja viem, sľúbil som, že ti dám už s Harrym pokoj, ale jemu toto c elé tiež nie je jedno. Pozri sa na tvoj mobil. Celý čas vyzváňa, prichádzajú ti esemesky. Myslíš, že on sa na teba vykašľal. Nevie ani spať, nedokáže ležať v posteli, kde si ležala s ním. Plače ako malé decko. Takého ho ja osobne nepoznám. Ja viem, on ti ublížil a viem že to nie je ľahké odpustiť, ale to, čo povie zajtra je len a len jeho vec. Okrem toho, tú šou si zajtra pozri. Harry je v takýchto rozhovoroch úprimný, uvidíš, čo si myslí. A tiež dobre vieš, že toto bude prvá otázka, na ktorú sa ho spýtajú.“ Rozprával Niall. Neviem prečo, ale nikdy z jeho rozprávania neviem prísť na to, na čej strane je. Ako keby bol na tom sám nerozhodne medzi nami dvoma.  Slová, ktoré Niall povedal ma trocha znervóznili, no telefón, ktorý vkuse vyzváňal ma vytáčal stále viac a viac.

„Čo, dopekla, ešte chceš?“ zodvihla som.

„Mel? T-ty si zodvihla?“ roztrasene sa ma Harry spýtal.

„To si nečakal, čo? Ani ja.“

„P-prosím ťa, prepáč mi.“

„Vieš čo sprav, Harry? Vezmi si do ruky sklenený pohár, hoď ho o zem a keď sa rozbije, povedz mu prepáč. Potom mi daj vedieť, či ho to dalo dokopy.“ Hovorila som so strašnou silou v hlase. Neviem, kde sa vo mne vzala. Hovorila som to tak rozhodne, tak.. pokojne. Sama som tomu nerozumela.

„Mňa to naozaj mrzí, Mel.“ Povedal a hlas sa mu chvel. Bolo to také ťažké sa s ním rozprávať tak pokojne po tom všetkom.

„Aj mňa, Harry.“ Povedala som a zložila. Niall na mňa nechápavo pozeral.

„Páni..“

„Čo?“ opýtala som sa.

„Tak po tomto ťa obdivujem ešte viac, ako som ťa obdivoval.“ Pozeral na mňa s otvorenými ústami.

„Prečo?“ nechápavo som sa spýtala. „Len som mu povedala, čo som chcela. Ako som to cítila.“ Vysvetlila som.

„Klobúk dole.“

„Ty ma teraz nevychvaľuj, ale radšej choď skontrolovať Harry, či rozbíja pohár. Ako ho poznám, pri jeho šťastí sa mu možno ten pohár ešte aj poskladá.“ Povedala som. Neviem prečo som hovorila tak vtipne, nemala som na to dôvod. To bude asi Niallovou prítomnosťou.

„Asi máš pravdu.“ Zasmial sa. „Tak sa teda maj. A zamkni sa.“ Nakázal mi.

„To je jasné, že sa zamknem.“

„Dobre.. tak ahoj.“ Povedal a objal ma.

„Ahoj. A ďakujem.“

„Za málo.“ Povedal a ja som ho odprevadila k dverám. Ešte raz som ho objala.

„Dávaj si na seba pozor.“ Upozornil ma.

„Aj ty.. teda vy.“ Usmiala som sa a zavrela so za ním dvere. Myslím, že je najvyšší čas si ísť ľahnúť. Asi ostávam spať v obývačke. Zapnem telku.. tak to bude najlepšie. O takomto čase tam nešiel žiadne normálny film. Nič. Aj tak v tej americkej angličtine som polovicu nerozumela. Hudobný kanál som sa už bála zapnúť, pretože som mala strach z toho, že sa znova dozviem niečo super úžasné. Tak som pozerala na vypnutý televízor. Bolo to veľmi zaujímavé a zábavné. Fakt.

Bolo pol tretej a ja som nemohla zaspať. Ležala som pod paplónom na brutálne pohodlnom vankúšiku a ja som nemohla ani zažmúriť oči. Mobil som si dávno vypla, aby ma neotravoval. Aj keď neviem, prečo som to vlastne spravila. Zakaždým, keď som videla Harryho číslo svietiť na mojom mobile, akoby mi bolo lepšie a horšie zároveň. Znamenalo to, že na to nedokáže zabudnúť a že ho to musí trápiť, no takisto mi to ubližovalo, pretože som vedela, že nech som akokoľvek silá osoba, nedokážem mu odpustiť. Nie som toho schopná. Možno by bolo potom všetko lepšie, už by to nikdy nespravil a bla bla bla. Aj tak nie. Asi som príliš pyšná na to, aby som sa tak znížila. Je to vôbec zníženie? Alebo čo to je? Čo je tá vec, ktorá mi bráni odpustiť, alebo zabudnúť?

(Z pohľadu Harryho)

„Dovolali ste sa do odkazovej schránky...“ vypol som. Už ho vypla. Ale možno je dobré znamenie, že to aspoň raz zodvihla. Aj napriek slovám, ktoré mi povedala som bol strašne rád, že som mohol počuť jej hlas. Znamenalo to, že je v poriadku, to bolo pre mňa veľmi dôležité.

Zajtra rozhovor. Viem si živo predstaviť tie otázky, ktoré mi budú klásť. Bože, ako sa mi tam nechce ísť. Keby som tak nemusel. Ale nikto z tých ľudí tam nepochopí, že aj ja som len človek, ktorý môže mať aj horšiu náladu, horšie dni. No nič, povinnosti sú povinnosti. Čo ak to bude Mel pozerať? Možno by som mohol povedať niečo, čo by zmenilo jej názor. Neznášam svoj život bez nej.  Nemá zmysel.


**Pripájam ešte jednu pesničku, ktorá sa podľa mňa celkom hodí k prečítanému textu :)

 

I wish 53

Mám fotku s čííííňanom :DDDDD

BTW: príjemné čítanie :D

*M.Styles 

„Mel!“ skríkol na mňa akýsi známy hlas. Ja som sa obzerala ako blbá, no nikoho som nevidela. To bolo asi preto, lebo dole v hale bolo asi milión ľudí. Dobre, bolo ich tam menej ako milión, ale aj tak ich bolo dosť.

„Mel, no tak.“ Pobúchal ma po ramene. „Kde žiješ?“
Bol to Niall.

„Ahoj.“ Pozdravila som a objala ho.

„Čaaaaau.“ Povedal s úsmevom, ako to vedel len on.

„Tak si tu.“

„Jasné, že som. Snáď si si nemyslela, že sa na teba vykašlem.“

„Tak, dúfala som, že nie. Ale jeden nikdy nevie.“

„Nespravil by som to.“ Povedal s úsmevom.

„Verím ti.“ Povedala som a objala ho silnejšie. Doviedla som ho ku mne. Celou cestou ma držal okolo boku a ja jeho okolo pliec. Ja ho mám tak strašne rada a to som si uvedomila až teraz.

„Tak tu budem prebývať..“ otvorila som dvere na apartmáne.

„Je to tu slušné..“ usúdil Niall. „Ale naozaj ti tu bude dobre samej?“

„Nie. Ale budem to musieť nejako zvládnuť. A nepozeraj sa tak na mňa, ja sa k vám nevrátim a to dobre vieš.“

„Ale veď ja ťa chápem, ale aj tak ťa tu nechcem nechať samú.“ Pokrútil hlavou Niall.

„Niall, nemusíš byť taký starostlivý. Viem sa o seba postarať. Môžeš ma chodiť navštevovať, môžeme sa stretávať, ale ja sa nesmiem vrátiť.“ Vysvetlila som mu.

„Mel.. ja viem, že je to pre teba ťažké, ale Harry trpí tiež.“ Povedal. Vedela som, že k tejto téme dôjde.

„Už som to raz povedala. Nemal sa vyspať s prvou štetkou ktorú stretol.“ Znervóznela som.

„Ale bol opitý.“

„Tak nemal piť! Keď vie, že mu to potom nerobí dobre.“

„Ale on pil kvôli tebe.“ Prekrikoval ma.

„Kvôli mne, hej? Takže ja som mu kázala nech sa ide opiť..“

„To som nepovedal.“

„Takto to znelo.“ Odvetila som.

„Prepáč, ale on je na tom fakt zle.“

„A čo ja? Myslíš, že ja som teraz šťastná?“ rozplakala som sa. „Každý sa na to pozerá znova len z jeho strany. Niall, ale to on je ten, ktorý ublížil. Ktorý to celé medzi nami zničil kvôli jednej prepitej noci. To nie, ja za to nemôžem.. Ja to neviem napraviť.“ Oprela som sa mu o plece. Už som to nevydržala. Tá hra na silnú tvrdú ženu nie je pre mňa, ja taká nie som.

„Ja som nevedel.. prepáč..“

„Čo si nevedel? Že to on..“

„Nie, to som vedel. Nevedel som, že to je pre teba až také zlé.. nevyzerala si tak.“

„Niall, môj otec ma vychoval tak, aby som neukazovala ľuďom svoju slabosť, pretože ju môžu využiť. Ale čo je veľa, to je veľa. Ja nezvládam tento tlak z každej strany.“ On bol prvý človek, s ktorým som sa takto rozprávala. Prvý človek, ktorému som asi dôverovala natoľko, aby som mu rozprávala svoje pocity. Ja neviem, čo ten Niall mal, čo iní nemali, ale on bol proste.. iný.

„Som hlupák. Prepáč, ja proste nemôžem pozerať na teba a Harryho, ako trpíte. Neznášam to.“

„Ale Harry teraz čaká? Že sa mu vrhnem do náručia s úsmevom a poviem mu, že to nevadí, že sa to stáva? Tak prepáč, ale ja taká nie som. Možno je to Harry Styles, ale to ma absolútne netrápi.“

„Ale tak isto je to človek, ktorý robí chyby.“ Zastal sa ho Niall.

„Ale takéto chyby sa nedajú odpustiť. Aj keby som sa k nemu vrátila, nevedela by som mu už veriť  a ako on sám povedal – Kde skončila dôvera, tam skončil vzťah.“ Povedala som s plačlivým tónom.

„Neskúsiš mu to odpustiť?“

„Nedokážem to, Niall. Ja viem, je to tvoj priateľ, ale ja to naozaj nedokážem. Nemám na to. Aj ja som len človek. A možno to raz oľutujem, ale nie, neodpustím mu.“ Rozhodla som sa. Za chyby sa musí platiť.

„Je to tvoj život, nejdem ťa presviedčať, ale..“

„Žiadne ale.. Radšej zmeňme tému.“ Navrhla som.

„Ešte posledná otázka..“

„Posledná!“

„Fajn.. Miluješ ho?“ opýtal sa.

„Milujem ho viac než čokoľvek na svete aj keby som ho chcela nenávidieť. Ale to na veci nič nemení.“ Odpovedala som mu a dúfala som, že už príde aj na niečo iné, ako len na otázky na mňa.

„Dobre. Už ti dám pokoj.“ Pousmial sa. Bolo vidno, ako to urobil nasilu. Jeho prirodzený úsmev vyzerá celkom inak.

„Niall, ja ti strašne ďakujem , že sa mi snažíš pomôcť, ale ja nemôžem už premýšľať len nad Harrym. Ja neviem, čo budem robiť tu. Budem sa nejako musieť dostať späť do Británie, budem si musieť nájsť nejakú prácu, alebo aspoň brigádu. Budem sa musieť osamostatniť. Harry nie je všetko.. nemôže pre mňa už byť všetko.“ Hovorila som so sklopenou hlavou. Každým slovom sa mi viac a viac chcelo plakať. Niall ma len potichu počúval. Myslím, že ma začínal znova viac chápať. Zakaždým, keď som sa pozrela na mobil videla som ho svietiť Harryho meno. Celý čas mi volal. Možno to naozaj ľutuje.. NIE! Nesmiem si to pripúšťať. Nech ľutuje, zaslúži si to.

I wish 52

Budem rada, ak mi v komentári necháte vaše názory na časť :) Vždy ma to tak povzbudí ;))

*M.Styles

(Z pohľadu Harryho)

Prešli sme takmer všade, kde sa dalo. Nemám silu. Neviem, čo idem robiť.

„Ideme naspäť?“ opýtal sa Niall.

„Neviem.“ Odpovedal som zamyslene.

„Musíš si oddýchnuť, Harry. Je takmer pol desiatej.“

„Niall? Čo budem robiť?“

„Keby som ja vedel..“ povedal Niall a oprel si hlavu o operadlo. Vyzeral dosť zničene, tak som si asi nechcel predstaviť, ako vyzerám ja. Niall povedal šoférovi, aby nás odviezol k nášmu hotelu. Z auta som vystupoval s takou nechuťou do všetkého, do života.

Vošli sme do nášho apartmánu a Niall sa zvalil na gauč. Ešte stále nikto nebol doma. Vošiel som do našej izby.. teda do MOJEJ izby.

„Mel tu bola!“ skríkol som na Nialla.

„Ako to?“ priskočil za mnou.

„Nemá tu veci. Nemá tu už.. nič.“

„To nás mohlo napadnúť.“ Chytil sa za hlavu.

„To znamená, že sa nehodlá vrátiť späť.“ Povedal som. Myslel som si, že to je len chvíľkové, pretože nemá kam ísť, ale ako vidím, ona sa nevráti.

„Čo teraz?“

„Nemám ani potuchy.“ Povedal som so sklopenou hlavou. Nič ma nenapadalo. Nemal som ani šajnu, kde by som mal Mel hľadať. Neukazoval som to tak, ale bol som v koncoch.

„Choď si ľahnúť, Harry.“ Poprosil ma.

„Ale..“

„Prestaň mi vkuse protirečiť. Proste choď!“ vyčítal mi. Keď sa Niall rozkričí, človek proti nemu nemá šancu, tak som teda šiel do izby. Najprv som si ľahol, no neskôr som sa rozhodol, že zájdem do sprchy. Pustil som si takmer studenú vodu. Neviem opísať pocity, ktoré so mnou lomcovali. Bolo to všetko tak zmiešané. Vina, smútok, nenávisť, strach.. Ešte som zvedavý, ako to všetko vysvetlím ostatným.

Keď som si ľahol do postele, skočil som na twitter. Nepozrel som si nové tweety od fanúšikov, pretože som si ich vedel živo predstaviť. Budú mi písať, ako som mohol niečo také spraviť, aký som idiot, ako ľutujú Mel. A toto všetko ja už viem. To mi nikto vravieť nemusel. Ľutoval som to aj bez nich.

„This can’t be the end of our story.. I love you Mel.xx.“  klikol som na „tweet“ a odhlásil som sa. Keby to tak Mel videla.

(Z pohľadu Mel)

Bolo zvláštne zaspávať bez Harryho vedľa seba. Nebola som si istá, či to bez neho zvládnem. Nech spravil čokoľvek, vedela som, že ho nedokážem nenávidieť, aj keby som akokoľvek chcela. Nechcem ho vidieť, pretože viem, že by som mu podľahla. Ale nedokážem mu odpustiť. Tak strašne by som to chcela, ale nedokážem. Nemôžem. Ale aj tak som sa tu sama bála. Neviem, či to bol naozaj strach, alebo len taký blbý pocit samoty. Nikdy som nevedela opísať pocity, ktoré som cítila. Nikdy som v tom nebola dobrá. Akoby som nevedela, čo sa so mnou deje. Na svete existovali len dvaja ľudia, ktorí by mi mohli pomôcť v takejto chvíli. Jeden je odo mňa vzdialený tisícky kilometrov a druhý je v hoteli ktorý je oproti – Niall. Ale je dobrý nápad povedať o tom práve jemu? Predsa len, je to Harryho priateľ. Nech je, ako chce, ja to risknem. Zobrala som mobil do rúk a vyťukala do esemesky text: „Ak nie si s Harrym, zavolaj mi. Mel.“ A s dlhším váhaním som nakoniec ťukla na „poslať“.

Neprešli ani dve minúty a mobil mi začal vibrovať. Podvíhala som sa z postele a.. zodvihla.

„Ahoj.“ Pozdravila som.

„Ahoj?! Len tak si odídeš, nikto nevie, kde si a keď ti zavolám, ty mi povieš „ahoj“?“

„A čo ti mám povedať?“ spýtala som sa.

„Kde si?“

„Niall, to ti nemôžem povedať. Ale neboj sa, je mi dobre. Mám sa fajn.“ Upokojovala som ho.

„Nechci ma naštvať!“ vyčítal mi.

„Len som chcela, aby ste sa o mňa nebáli, že som v poriadku.“ Vysvetľovala som.

„Povedz mi okamžite, kde si. Nechcem počuť žiadne výhovorky, idem za tebou.“

„Niall ja..“

„Niečo som povedal. Mňa neodhovoríš.“ Povedal Niall.

„Dobre, ale musíš mi niečo sľúbiť.“ Súhlasila som nakoniec.

„Neboj sa, Harrymu nič nepoviem.“ Doplnil ma.

„Prisahaj mi to. Ublížil mi tak, ako nikto. Nechcem ho vidieť. Verím ti, Niall. Prisahaj mi, že to nepovieš Harrymu, ale ani nikomu inému. Bude to naše tajomstvo.“

„Dobre, prisahám ti to.“ Prisľúbil nakoniec.

„S kým to telefonuješ?“ ozvalo sa z telefónu. Bol to JEHO hlas.. Harry.

„S nikým.“ Povedal rýchlo Niall.

„Neklam mi, vidím že máš mobil pri uchu. Je to Mel? Hovoríš s Mel?“ po týchto slovách sa vo mne prebudila opäť tá nervózna rozcitlivená časť. Počuť jeho hlas pre mňa znova znamenalo vrátiť sa späť k slzám.

„Niall, nepovedz mu nič. Prosím ťa. Nesprav mi to.“ Zašepkala som.

„Jasné, že to nie je Mel. TO by som ti povedal, nemyslíš?“ povedal Niall. V hlase som mu cítila, ako ťažko sa mu klame. Niall nikdy nevedel klamať, ale snažil sa. Tak veľmi sa snažil.

„Tak fajn. A kto to teda je?“ opýtal sa a prvé čo Nialla napadlo bolo: „Objednávam si jedlo. Ale vyzerá to tak, že sa pôjdem niekam najesť. Nechám ťa samého.“ Bolo to celkom dobre vymyslené. Ale to znamenalo, že Niall chce prísť za mnou, čo nebolo dobré. Teda vlastne bolo. Alebo nie. Ja neviem. Malo to svoje klady ale aj zápory. Jedno, čo som však vedela naisto bolo to, že ho potrebujem, pretože nikto iný na svete ma tak nepochopí.

„Tak fajn, choď. Sám si tu asi podrežem žily, ale choď.“ Povedal Harry. Takže on si ide podrezať žily? Nie je to on, kto zapríčinil túto situáciu?

„Harry, prestaň prosím ťa s tvojimi depkami a choď si radšej ľahnúť. O nedlho prídu aj ostatní takže sám nebudeš neviem ako dlho.“ Povedal mu Niall.

„Idem do izby premýšľať nad svojím mizerným životom. Uži si to.“ Odpovedal mu Harry a počula som len buchnutie dverí.

„Tak vidíš, Mel. Tiež na to nie je najlepšie.“

„Ale on môže za to, že to je tak, ako to je. Opije sa a potom nevie, čo od rozkoše.“ Vykrikovala soma. Už som toho mala dosť. Zase budú všetci dávať za vinu mne, že ich Harrynko je smutný. Ja tiež nie som najšťastnejšia, ale to si už nevšímajú.

„Ale veď ja neviním teba..“ pokojne odpovedal Niall. „Tak kde to teda si?“

„Choď k oknu v obývačke.“ Povedala som.

„Som.“

„Vidíš ten hotel? Taký veľký s takými krútiacimi sa dverami.“

„No, vidím ho.“ Povedal.

„Tak tam choď, tam som.“ Oznámila som mu.

„To myslíš vážne? My sme prešli asi polovicu New Yorku a ty si v najbližšom hoteli?“ neveriacky sa spýtal.

„Pod lampou býva najväčšia tma.“ Povedala som, teraz už s istotou. Už som tomu verila aj ja sama. „Idem na recepciu, čakám ťa.“ Povedala som a zložila.

Počuť znova Niallom upokojujúci hlas mi znova dodalo aspoň trocha sily... istoty, že nie som na tomto svete celkom sama.

I wish 51

Časť pridávam teraz, lebo asi by sa mi večer nepodarilo, keďže sa mi treba učiť. Tak dúfa, že sa bude páčiť :)

*M.Styles 

„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“ opýtal sa ma pán na recepcii.

„Chcela by som sa spýtať, či tu je nejaký voľný apartmán.“ Odpovedala som mu. Chlap začal čosi ťukať do jeho počítača.

„Sú to tri. 342, 123 a 222. Ktorú by ste chceli?“

„Neviem si vybrať podľa čísel.“ Usmiala som sa. „Ale pre seba nepotrebujem niečo extra veľké. Len taký maličký apartmánik. Stačí mi tam kúpeľňa, kuchynka a jedna izba. Nič viac.“

„Na našom hoteli veľmi nemáme malé apartmány, ale myslím že apartmán číslo 222 by vám mohol vyhovovať.“ Povedal recepčný a skríkol: „Eddie! Poď ukázať slečne jej apartmán a pomôž jej s batožinou.“ Potom sa znova prihovoril mne: „Poprosím vaše meno a taktiež potrebujem vedieť, akú dobu tu chcete zostať.“

„Volám sa Melanie Lesyová.“ Odpovedala som mu a podala mu občiansky. „A ospravedlňujem sa, ale v tejto chvíli celkom presne neviem, ako dlho tu zostanem. Je to veľký problém?“

„No..“ odkašľal si. „Tak fajn, slečna. Zostaňte tu ako dlho chcete. Budete sa tu aj stravovať, alebo nie?“

„Ďakujem, ale rada si varím sama. A čo sa týka platenia..“

„Tak zaplatíte na konci vášho pobytu, čo vy na to?“ navrhol.

„Fajn. Koľko beriete za noc?“

„66 dolárov za noc.“ Povedal. Pri tejto cene som vypúlila oči.

„Nie je to trocha drahé?“ opýtala som sa ho.

„Si v New Yorku, dievča. Tu je drahé všetko. No mohol by som ti pomôcť. Zlacnil by som ti to na 50, čo ty na to?“ navrhol.

„V čom je háčik?“

„V ničom. Ja viem, kto si, aj čo sa ti stalo. Videl som to celé v telke.“ Povedal.

„Ale ja nechcem, aby ste ma ľutovali!“

„Nechcem ťa ľutovať, chcem ti pomôcť. Buď ber, alebo nie, je to na tebe. To je moja ponuka.“

„Fajn.“ Rozmyslela som si nakoniec. Aspoň to budem mať lacnejšie. „Beriem to.“

„Okej. Eddie! Kde si?“ kričal znova.

„Už idem, niečo som riešil.“ Povedal a podišiel k nám. Bol to vysoký chlapec, mohol mať asi tak 20 rokov. Vyzeral veľmi dobre. Hlavu mu zdobili vlasy, ktoré sa kde-tu vlnili. Jeho oči boli hnedej až čiernej farby.

„Ukáž jej izbu 222, prosím ťa.“ Rozkázal mu.

„Jasné, šéfe.“ Povedal s humorom a obrátil sa na mňa: „Tak slečna, poďte za mnou.“

Ja som neodpovedala len som ho nasledovala. Hotel bol obrovský, nedokázala som si zapamätať všetky chodby, ktorými sme prešli. Až nakoniec som videla na konci jednej z nich dvere s číslami 222. Eddie mi preniesol kufor a otvoril dvere s kľúčmi, ktoré mu dal jeho šéf.

„Nech sa páči. Toto je váš apartmán.“ Povedal s úsmevom.

„Ďakujem.“ Odvetila som.

„Prečo sa ani trocha neusmejete?“ opýtal sa ma.

„Nepoznáme sa, nemám dôvod vám niečo vysvetľovať.“ Odpovedala som mu namrzene.

„Nemusíte byť taká nedostupná. Ja som Eddie.“ Nastrčil ruku a ja som premýšľala, či mu aj ja mám podať tú moju.

„Mel.“ Povedala som nakoniec a podala mu ju.

„Tak, odpovieš mi na moju otázku, Mel?“

„Smejem sa vtedy, keď sa mám smiať na čom. Okrem toho, nemám dnes najlepší deň.“ Odpovedala som.

„Každý deň je dobrý, to si pamätaj. Na svete vždy existuje človek, ktorý ti deň dokáže zmeniť.“

„Ty si vždy taký pozitívny?“

„Väčšinou. Už som si zvykol všetko brať dobre. V pohode.“

„Tak to by si ma mohol naučiť.“

„Veľmi rád. Nezašla by si..“

„Prepáč, ale ja nemôžem ísť s tebou nikam.“ Skočila som mu do reči.

„Prepáč, že na teba idem tak zhurta. Ale nerád vidím také pekné dievča také smutné.“

„Eddie, ja sa ospravedlňujem, ale nemôžem.. ešte nie. Možno neskôr. Môžeme byť kamaráti. Hocikedy, keď budeš mať čas, zastav sa. Rada s tebou pokecám.“

„Tak fajn.“ Sklamane povedal.

„Eddieeeeeeeeeeeeeeeeeee!“ volal naňho recepčný.

„Okay, ja musím ísť. Tak sa zastavím. Neskôr.“ Oznámil mi.

„Dobre. Ahoj.“ Povedala som a vošla do apartmánu. Bolo to tam nádherné. Bolo tam všetko upratané. Kuchyňa, kúpeľňa, obývačka aj moja izba bola prekrásna, no aj tak som sa tam necítila dobre. Bola som tam tak... sama. Chýbal mi tu niekto, kto by ma upokojoval, ochraňoval, rozosmieval. Bola som tu len ja. Samozrejme s mojím blbým pocitom samoty. Takže sme dve, yes! Zamkla som sa a zvalila na pohodlný gauč. Zapla som telku a ako naschvál, práve vtedy šiel Osobný Strážca. Spomenula som si, ako som ho pozerala s Harrym. Keď bolo všetko také perfektné, keď sny boli len časťou reality. Takže toto je to ospevované sklamanie. Aha, fajn.

I wish 50

Nie je to veľmi dlhá časť, ale keďže ste si už zvykli, že okolo siedmej sem zvyknem pridať časť každý deň, tak som vás nechcela sklamať :) Okrem toho, toto je jubilejná časť :) nikdy som si nemyslela, že takto ďaleko s niečím takým zájdem, ale je to len a len vďaka vám. MV :*

*M.Styles 

„J-ja ti to vysvetlím, Mel.“ Zakoktal.

„Harry?!“ vydal zo seba Niall.

„Je to pravda, alebo nie?“ opýtala som sa.

Harry sklopil zrak. „Je.“ Povedal nakoniec. V tom momente som naozaj nevedela, čo povedať. Nezmohla som sa na nič. Sadla som si späť na kreslo. Možno to znie blbo, ale ja som naozaj nevedela, čo mám robiť. Harry ku mne pristúpil a Niall tam stál len ako divák.

„Mel..“

„Nechaj ma, Harry.“ Rozklepane som mu povedala.

„Ale..“

„Nedotýkaj sa ma!“ skríkla som.

„Ale ja..“

„Harry, nechaj ju!“ zastal sa ma Niall.

„Ty sa do toho nepleť.“ Odvrkol mu.

„Budem sa pliesť, pretože mi na Mel záleží.“

„To mi je jasné. Keby si mohol, hneď by si si ju vzal namiesto mňa, čo?“ zvŕtal Harry.

„Prestaňte, preboha!“ zakričala som. „Choď do pekla, Harry!“ Povedala som a trepla vonkajšími dverami. Aj tak som nevedela, čo mám robiť, kam ísť. Nič.

(Z pohľadu Harryho)

„Mel!“ kričal som za ňou, no keď som sa za ňou rozbehol, nevedel som ju už nájsť. Vedel som, že k tomuto dôjde. Nikdy mi to neodpustí.

„Harry, nechaj ju!“ za mnou kričal Niall.

„Niall, vysvetli mi, prečo sa staráš do toho, do čoho ťa nič nie je?“ opýtal som sa ho nahnevane.

„Ako si jej to mohol urobiť?“ ignoroval moju otázku.

„Nevedel som, čo robím. Bol som opitý.“

„Nevieš sa kontrolovať?“

„Keď si občas spolu niečo nalejeme, tak je to v pohode. Ale včera som pil sám, nevedel som si povedať, že už stačí. Bol som na dne.“ Vysvetľoval som.

„A ako si sa dostal k tej žene?“

„Ja neviem. Nepamätám sa. Pamätám si len, ako som sa ráno prebudil pri cudzej žene. Nahý.“

„A čo bude teraz?“

„Toho sa bojím najviac. Potrebujem nájsť Mel. Musím jej to vysvetliť.“ Premýšľal som.

„A čo by si jej povedal? Vieš dobre, že nemá rada, keď piješ a to, že si ju podviedol asi neprekúsne len tak.“ Povedal mi Niall.

„Ja viem. Niall, ja ju potrebujem.“

„Neviem, ako ti môžem pomôcť. Akurát ju môžeme ísť hľadať.“ Navrhol. Vedel som, že je to márne, no nádej umiera posledná.

„Prepáč, že som bol odporný. Ale ja proste fakt neviem, čo budem robiť.“

„Chápem ťa. Ale si poriadny idiot!“

„Viem.“

Mel som volal non-stop, no ona nedvíhala, alebo ma rovno zrušila. Písal som jej stovky esemesiek, no bez odpovede. Nechaj som jej desiatky odkazov, no ona nič. Čo iné sa dalo čakať. Bolo jasné, že sa neozve. Na jej mieste by sa nikto neozval. S Niallom sme si vzali taxík a chodili sme kade tade, no Mel nikde nebola. Nepozná to tu, čo ak sa jej niečo stalo? Cítim sa totálne v koncoch, Niall sa ani len neusmial a to on bol ten, ktorý mi väčšinou zlepšil náladu. Nemohol. Nemohol to spraviť, pretože mi bolo jasné, že mi to vyčíta a že tak či tak, napriek tomu, že sme priatelia stále stojí na strane Mel. Nedokáže pomôcť mne, pretože bude chcieť pomôcť jej. Vždy tu bude pre ňu, pretože ona tu bola preňho. Beriem to. Možno bude lepšie, keď bude Niall stáť pri Mel. Hoci nie pre mňa, ale pre ňu určite a tak budem môcť byť pokojnejší. Počas cesty sme ani poriadne neprehovorili. Niallove mlčanie vo mne vyvolávalo neuveriteľný pocit viny. Vedel som si predstaviť jeho myšlienky, ktoré sa tak strašne pokúšali nájsť Mel a ktoré mi vyčítali všetko, čo som spravil. Hoci vravel, že mi pomôže, bola to len pretvárka. Chcel pomôcť Mel, nie mne. Ale aj tak. Chce pre ňu len top najlepšie a ja to chcem tiež.

(Z pohľadu Mel)

Videla som Nialla a Harryho, ako vybehli z hotela. Vedela som, že sa to stane a že pôjdu za mnou. Preto som radšej tichúčko sedela na lavičke za hotelom, aby som si mohla ísť pre veci. Ešte že som mala kľúče od apartmánu. Vošla som dnu a rýchlo pobrala do tašky čo najviac vecí. Keď som vstúpila do našej spoločnej izby s Harrym, myslela som, že mi pukne srdce. Všetky tie spomienky tam stále boli. Všetko sa mi vrátilo. Všetko to dobré čo bolo a napokon to zlé, čo je. Posledný krát som sa pozrela na fotku na nočnom stolíku a zavrela dvere.

„Takže toto je koniec?“ zašepkala som a odišla preč. Jediné šťastie, ktoré som práve teraz mala bolo asi to, že som mala od otca odložené nejaké peniaze. Och, ako strašne by som chcela, aby mohol byť ocko pri mne. Je naozaj ťažké sa preplietať takýmto obrovským mestom sama. Keď vieš, že nemáš nikoho, kto by ti pomohol. Rozhodla som sa, že pôjdem do hotela, ktorý je asi 100 metrov od toho, v ktorom som bola doteraz. Teraz sa ukáže, či je pravda, že pod lampou je najväčšia tma.

Mobil mi neustále zvonil. Raz to bol Harry, raz Niall. Premýšľala som nad tým, či sa neozvem aspoň Daniele, ale rozhodla som sa, že nie. Daniela ma Harryho strašne rada a ako ju poznám, určite mu to povie. A čo Niall? Možno, že on by ma nesklamal. Možno že on..