I wish 41

 

 „To nemyslíte vážne, však nie?“ opýtal som sa zhrozene.

„Bohužiaľ. Je mi to naozaj ľúto, budeme robiť, čo sa dá ale nič vám nesľubujeme. Je to naozaj kritické.“ Odpovedala sestrička so súcitom a potom odišla. Nechala ma tam stáť zamrznutého. Ale čo teraz poviem Harrymu? Nemôžem mu predsa povedať, čo je naozaj s Mel, neodpustí si to.. ale aj tak sa o tom raz dozvie.  Do pekla, čo mám robiť?

„Harry?“ otvoril som dvere na jeho izbe.

„Áno? Louis? Si to ty?“

„Hej, ja som.“ Odpovedal som. Nevedel som, ako začať rozprávať.

„Máš niečo nové?“ opýtal sa.

„No..“ začal som no v tom....

„Tak tu ste.“ Vletela do dverí Daniela. „Kde je Mel? Doletela som sem hneď, ako som sa to dozvedela!“

(Z pohľadu Harryho)

„Louis, no tak.. čo je s ňou?“ opýtal som sa. V živote som nemal taký strach. Neviem si ani predstaviť, čo spravím, ak jej niečo bude.

„Harry, prepáč, ale.. Mel je na to dosť zle. Sestrička povedala, že to vyzerá tak, že je v kóme.“ Povedal Louis a ja som nevedel, čo na to povedať. Neubránil som sa slzám. Ani si nepamätám, kedy som naposledy plakal, ale toto ma dostalo. Nevedel som čo povedať.

„Čože?“ vykríkla Daniela. „Kde je?“

„Neviem, ešte za ňou nikoho nepustia.“ Odpovedal jej Loui.

„Pane bože, zabi ma!“ povedal som odrazu. Plakal som ako malé decko, ale túto situáciu som fakt nezvládal. Ja som si ani neuvedomoval, čo som vlastne spravil. Veď ja som..

„Harry!“ obkríkol ma Louis.

„Nezaslúžim si žiť! Pozri, čo som spravil. Keby som ju nepresviedčal na to, že si požičiame auto, nestalo by sa toto.“

„Harry, prestaň. Hoci je to moja najlepšia kamarátka, viem, že by si to nespravil naschvál. A aj keby som ťa teraz mala nenávidieť, nedokážem to. Viem, že ju miluješ.“ Upokojovala ma Daniela, no nepomáhalo to. Telom mi prechádzali hrozné zimomriavky.

„Daniela, v živote si toto neodpustím. Pozri sa, čo som zapríčinil.“ Povedal som a ona podišla ku mne a objala ma.

„Harry..“ začala, no nedokončila. Asi už tiež nemala čo povedať. Slzy mi tiekli po tvári, asi ako nikdy.

„Nechajte ma samého. Prosím vás, potrebujem si najprv všetko urovnať v hlave, aj keď to asi nedokážem.“ Poprosil som ich oboch. Hoci som nechcel, aby odišli, potreboval som sa dostať za Mel a dobre som vedel, že oni by ma za ňou nepustili.

„Tak.. fajn.“ Povedala Daniela a spolu s Louisom odišli.

Počkal som ešte asi sedem minút, aby som si bol istý že už nie sú pre dverami a potom som sa postavil.

„Ou shit.“ Zanadával som. Bolelo ma celé telo, ale to ma nezastaví. Pomaličky som otvoril dvere na izbe a poobzeral sa. Na chodbe nebol nikto taký známy, tak som sa rozhodol, že nájdem nejakú sestričku.

„Pani.. môžem?“ zastavil som prvú ženu oblečenú v bielom.

„Samozrejme, ako vám môžem pomôcť?“ opýtala sa ochotne.

„No.. hľadám jedno dievča, Melanie Lesyovú. Viete mi povedať, kde sa nachádza?“

„Jasné, viem. Pôjdete rovno po chodbe, potom zabočíte doľava a tam nájdete dvere B23, ale dajte si pozor, to dievča je na tom dosť zle. Práve sme dokončili vyšetrenia.“ Povedala. Bol som rád, že sa našiel konečne človek, ktorý mi to povedal bez otázok ako „načo tam chcete ísť“, ale bol som taký nervózny, až som nevedel, či tam naozaj chcem ísť.

Keď som stál pred dverami B23, rozmýšľal som, či zaklopať, alebo nie. No nakoniec som len tak otvoril. V izbe bola celkom sama. Ležala na posteli. Ten pohľad ma ubíjal. Úplne som sa zložil. Nedokážem uveriť, že som toto zavinil ja. Slzy sa mi gúľali po tvári. Celé to je moja chyba. Pristúpil som bližšie k nej. Cítil som, ako jej pumpuje srdce, no jej telo sa ani nepohlo. Kde – tu mala škriabanec, vyzerala len, akoby spala. No mne bolo jasné, že toto spánok nie je.

„Mel, prebuď sa. Prosím ťa.“ Chytil som ju za ruku a prosil som.

„No tak.. Mel. Prosím ťa, kvôli mne. Zobuď sa. Meel.“

No ona nič. Ležala, nepohla ani prstom. Ja som začal nekontrolovateľne plakať. Oprel som sa o nočný stolík, ktorý bol pri posteli a nepúšťal som jej ruku. Mal som chuť rozbíjať, váľať všetko, čo by mi prišlo pod ruku. Tento pocit sa nedal opísať. Bolo to to najhoršie v mojom živote. Kvôli jednej minúte som jej pokazil celý život.

„Pane bože, prosím ťa, nech sa preberie. Mne môžeš urobiť, čo len chceš, len ju zachráň. Môj život bez nej nemá zmysel, a ty to dobre vieš. Zoslal si mi ju, ako zázrak, tak prečo mi ju teraz berieš? Naozaj si to zaslúžime? Naozaj si to zaslúži ona?“ rozprával som Bohu. Bol som ochotný urobiť čokoľvek, len aby sa prebrala, no viem, že už je pozde. Len tak som tam sedel, v ruke som mal stisnutú ruku Mel a plakal som. Áno, ja viem, som chlapec, nemal by som sa takto spúšťať, ale mne je to jedno. Nezáleží mi na tom. Jediné, čo v tento moment chcem, je aby sa stal nejaký zázrak a Mel sa prebudila.