I wish 47

(Z pohľadu Harryho)

„Ohh..“ vydal som zo seba potichu keď som sa prebudil. Rozlepil som oči a porozhliadol som sa. Ležal som takmer nahý v posteli v akejsi izbe, ktorú som nikdy v živote nevidel. Červené steny zdobili rôzne obrazy, no iba bola v podstate prázdna. Jedno okno, žiadne skrine, jedna posteľ, akési veci po zemi. Pozrel som sa vedľa seba a odrazu som uvidel vedľa seba ležať akúsi ženu. Ženu, ktorú som asi ešte nikdy nevidel. Pohmýrila sa.

„Hmmm.. dobré ránko.“ Povedala.

„Kde to som? Čo tu robím?“ opýtal som sa nechápavo. Hlava ma bolela ako asi nikdy. Snažil som sa spomenúť si, čo sa včera stalo, no mal som totálne okno.

„Ale no tak, uvoľni sa. Nič zvláštne sa nestalo. Trochu si oplakával svoj život pri alkohole a ja som ťa chcela rozveseliť. Celkom sa mi to podarilo, nemyslíš?“

„Čo sa stalo?!“

„Ale no tak, nehraj sa, že nevieš.“ Povedala zvodne. Teda ona si myslela, že to tak povedala. Mne to znelo tak nechutne. Podvíhal som sa z postele, poobliekal som sa.

„Čo to robíš?“ opýtala sa, ako by bola slepá.

„Nevidíš?“

„Vidím, ale nechápem prečo. Čo sa ti to včera nepáčilo?“

„Neviem, bohužiaľ si na nič nepamätám. Alebo skôr chvalabohu.“  Odpovedal som znechutene a otvoril som dvere.

„Ak teraz odídeš, oľutuješ to.“ Zmenila tón hlasu.

„Myslím, že nič neoľutujem viac ako túto noc.“ Odpovedal som jej a zabuchol dvere. Čo som to spravil? Veď ja som Mel podviedol. Podviedol som ju s akousi štetkou a to len kvôli mojej tupej prepitej hlave. Teraz, keď sa konečne prebrala.

Prehmatal som si vrecká, aby som zistil, kde mám mobil. Našiel som ho nakoniec vo vrecku v nohaviciach. Sedemnásť  zmeškaných hovorov, šesť správ a jeden odkaz.

Zmeškané hovory: Louis 7x, Niall 3x, Zayn 2x, Liam 3x, Mel 2x. Počkať... Mel? Ako to, že mi volala Mel?!

Správy: Mel, Mel, Louis, Liam, Louis, Niall, Mel.

Odkaz: Mel. Hneď som ťukol na „vypočuť“

„Harry, to som ja, Mel. Neboj sa zlato, už som v poriadku. Prosím ťa, vráť sa čím skôr, veľmi sa o teba bojím. Milujem ťa.“

Takže si to pamätá? Pamätá si ma? A ja som jej spravil toto? Ja som totálny idiot. Imbecil, debil, hlupák!!! Tento pocit ma zabíjal. A čo teraz? Prídem na hotel a čo? Budem sa tváriť, že je všetko v pohode? Že sa nič nestalo, že je všetko tak ako má byť? Neviem, či sa dokážem pozrieť Mel do očí. Nemám na to. Každý si musí za svoje činy zodpovedať sám a tak to musím spraviť aj ja. Ale čo? Mám sa priznať? A čo, prídem na hotel, pôjdem za Mel a poviem: „Á zlatko, ako sa máš? Inak, nebol som tu v noci preto, lebo som sa opil a vyspal s akousi cudzou ženou. A ty si čo robila?“ Neee, to je blbosť. Neviem, čo mám robiť. Bojím sa minúty, keď sa s Mel o tomto budem musieť rozprávať. Okrem toho, nikdy mi to neodpustí. Nechá ma, okamžite ma opustí. Vykašle sa na takého hlupáka ako som ja.

Vykračoval som si po chodníku, ani neviem ako, absolútne som to tu nepoznal. Rozhodol som sa zastaviť taxi. Taxikárovi som povedal, kde ma má odviezť. Celú cestu som premýšľal nad tým, čo som práve spravil. Bolo otrasné cítiť ten pocit viny.

„Ty idiot, vieš ako sme sa balí? Kde si bol?“ Vykričal ma Louis keď som prišiel.

„No..“ začal som. Nevedel som sa vykoktať. Nemôžem mu to len tak povedať, aj keď viem, že on bude ten, ktorý sa to odomňa dozvie ako prvý. On mi vždy pomôže v tom najhoršom, aj keď viem, že teraz to bude ťažké. Dosť možné je aj to, že sa postaví na stranu Mel.

„Aké noo? Si akože čo chcel dosiahnuť týmto?“

„Nič.. bol som“ kde som bol? „V jednom bare.“

„To domov sa chodí o siedmej ráno?“ opýtal sa.

„Nie.. prepáč. Kde je Mel?“

„Mel ešte spí. Okrem toho, ona je v pohode.. narozdiel od teba, ako vidím. Si sa musel poriadne opiť, keď vyzeráš tak, ako vyzeráš..“ povedal. Už-už som mu chcel aspoň niečo povedať, no v tom na mňa vyskočila zo zadu Mel.

„Ahoj, miláčik. Kde si sa túlal? Nevieš si ani predstaviť, ako som sa bála.“ Povedala a vybozkávala ma z každej strany.

„Myslíš, že neviem, ako si sa bála?“ opýtal som sa jej ironicky s úsmevom a pobozkal ju tiež.

„Ale z teba poriadne tiahne.“ Znechutene povedala. „Aj tak, chýbal si mi.“ Dodala a objala ma.

„Aj ty mne, zlatko. Veľmi.“ Povedal som a objal ju tak silno, ako sa len dalo. Ja sa jej nedokážem pozrieť do očí. Aj tak nechápem, ako tu môžem takto stáť. Pane bože, veď ja som ju PODVIEDOL! Asi si to neuvedomujem, ale zničil som celý tento vzťah. Nemôžem jej to tajiť večne, to je mi jasné. Ja len.. neviem ani ako začať. Neviem, či chcem začať v tejto chvíli. Ešte chvíľku ju držať v náručí. Ešte ju pobozkať.. ešte toľko vecí.

„A kde si to vlastne bol?“ opýtal sa Loui.

„To j na dlho. Musím si ísť ľahnúť, hrozne ma bolí hlava.“ Rýchlo som sa z toho vymotal.

„Louis, nechaj ho. Pozri, ako vyzerá.“ Povedala mu.  „Zlatko, donesiem ti nejakú tabletku.“ Zakričala za mnou.

Preto som ju miloval ešte viac. Na nič sa nepýtala a bezvýhradne mi dôverovala. Viem, nezaslúžim si to, nezaslúžim si JU. Je ako anjel na zemi. Toto som nemal. Budem si to vyčítať do konca života. Jedna noc za to naozaj nestála.