I wish 45

(Z pohľadu Harryho)

Keď som nevedel, čo robiť, chalani neprichádzali, rozhodol som sa ísť do nejakého baru zapiť  všetko toto trápenie. Pil som toľko, koľko som vládal. Premýšľal som nad svojim životom. Pamätám sa, keď bolo ešte všetko okej. Keď som ležal vedľa Mel a vravel jej, ako veľmi ju milujem. Keď som jej vravel o svojom živote, akoby to bol najväčší dar na svete. A dnes? Dnes tento dar zapíjam. Nikdy som to nerobil. Nikdy som nepotreboval alkohol na to, aby som sa cítil lepšie, aby som nemyslel na realitu, ktorú som pred tým tak strašne miloval. Keď som mal všetko, po čom som túžil. Mal som priateľov, prácu, rodinu, Mel..

„Ešte jeden.“ Zamrmlal som na barmana.

„Nemyslíš, že bolo dosť?“ opýtal sa.

„Keď vravím, že ešte chcem, tak nalej.“ Zvýšil som hlas.

„Ale..“

„Žiadne ale..“

„Ale no tak, veď nalej chalanovi.“ Ozval sa akýsi hlas zozadu.

„Angie, veď pozri ako vyzerá.“

„No tak, šup. Je to jeho vec.“ Zasmiala sa.

„Fajn.“ Odvetil a poslúchol ju. Zdalo sa, že to bola jeho šéfka.

„Tak.. čo ťa trápi, chlapče?“ opýtala sa. Zdvihol som hlavu a pozrel sa na ňu.

„Mňa?“

„Jasné, že teba. Vyzeráš, ako keby ti niekto zomrel.“ Povedala. Vyzerala veľmi dobre. Bola taká upravená. Mala dlhé blond vlasy ktoré sa jej kde- tu vlnili, mala veľmi dobrú postavu. Vadil mi však na nej veľmi výrazný make-up. Jej plné pery boli zakryté červeným až bordovým rúžom.

„Moje srdce.. to zomiera.“ Odpovedal som. Začínal som cítiť, že už nie som celkom v poriadku. Už mi začínalo biť do hlavy.

„Ale no tak. Ak chceš, môžem sa pokúsiť ti pomôcť.“ Povedala zvodne.

„Ako mi chceš skúsiť pomôcť?“ nechápavo som sa spýtal.

„Môžeš sa mi vyrozprávať. Samozrejme, ak chceš.“

„Tak dobre. Najprv sa zoznámme.“ Zašomral som.

„Fajn.. ja som Angie.“

„Ja Harry, teší ma.“ Zamrmlal som a podal jej ruku.

„Nie si ty náhodou..“

„Áno. Som ten spevák z One Direction.“ Doplnil som ju.

„A ty tu sedíš zničený z lásky? Veď máš všetko, čo si zapraješ.“

„Ako vidíš, všetko nie.“ Povedal som.

„Takže je pravda, čo sa vravelo v správach? Naozaj je tá tvoja kočka v kóme?“

„Nie, už nie je. Dnes sa prebudila.“

„Tak potom? Prečo nie s ňou? Prečo neoslavujete?“

„Pretože...“ prehltol som. „Pretože ona nevie, kto som. Nepamätá si ma.“

„Aj tak by si mal byť s ňou.. pomáhať jej.“

„Ty to nechápeš.“ Pokrútil som hlavou.

„Tak mi to teda vysvetli.“

„Ona si nepamätá mňa, rodinu, priateľov.. nikoho. Okrem Nialla. Nechápem prečo, ale pamätá si len jeho.“ Povedal som a znova som zacítil tú strašnú hrču v hrdle.

„Niall? To je tiež jeden zo skupiny, však?“ opýtala sa a stále mi prilievala do pohárika.

„No..“ prikývol som.

„Tak to teda zapi, zlato.“ Povedala a podala mi pohárik, ktorý som bez rozmýšľania vypil.

Takto to pokračovalo dookola, v bare už nebolo ani desať ľudí a ja som už naozaj cítil, že alkoholu bolo viac než dosť.

„Ja už pôjdem.“ Zamumlal som tak, že mi asi Angie ani nerozumela.

„Ale no tak, nikam nechoď.“ Povedala a chytila ma za ruku. „Poď so mnou.“

„Niee, ja chcem ísť preč.“

„Pekne poď so mnou, zlatko.“ Povedala a začala ma zvodne ťahať niekam. Keďže som nevedel, čo vlastne robím, ani kde som, šiel som tam, kam ma ťahala.

Ocitol som sa v akejsi izbe s posteľou. Bolo mi všetko jedno. Angie zo seba stiahla tričko a potom ma pobozkala.

„Angie.. nerob. Ja milujem Mel.“ Povedal som jej.

„Ale no tak, zlatko. Aj tak ani nevie, kto si.“ Povedala a pokračovala. Teraz začala vyzliekať mňa a hodina ma na posteľ. Ľahla si na mňa a bozkávala ma.

„Angie..“

„Pšššt.. veď ja ti neublížim.“ Povedala. Snažil som sa ju odtisnúť preč, no nedalo sa.