I wish 52

Budem rada, ak mi v komentári necháte vaše názory na časť :) Vždy ma to tak povzbudí ;))

*M.Styles

(Z pohľadu Harryho)

Prešli sme takmer všade, kde sa dalo. Nemám silu. Neviem, čo idem robiť.

„Ideme naspäť?“ opýtal sa Niall.

„Neviem.“ Odpovedal som zamyslene.

„Musíš si oddýchnuť, Harry. Je takmer pol desiatej.“

„Niall? Čo budem robiť?“

„Keby som ja vedel..“ povedal Niall a oprel si hlavu o operadlo. Vyzeral dosť zničene, tak som si asi nechcel predstaviť, ako vyzerám ja. Niall povedal šoférovi, aby nás odviezol k nášmu hotelu. Z auta som vystupoval s takou nechuťou do všetkého, do života.

Vošli sme do nášho apartmánu a Niall sa zvalil na gauč. Ešte stále nikto nebol doma. Vošiel som do našej izby.. teda do MOJEJ izby.

„Mel tu bola!“ skríkol som na Nialla.

„Ako to?“ priskočil za mnou.

„Nemá tu veci. Nemá tu už.. nič.“

„To nás mohlo napadnúť.“ Chytil sa za hlavu.

„To znamená, že sa nehodlá vrátiť späť.“ Povedal som. Myslel som si, že to je len chvíľkové, pretože nemá kam ísť, ale ako vidím, ona sa nevráti.

„Čo teraz?“

„Nemám ani potuchy.“ Povedal som so sklopenou hlavou. Nič ma nenapadalo. Nemal som ani šajnu, kde by som mal Mel hľadať. Neukazoval som to tak, ale bol som v koncoch.

„Choď si ľahnúť, Harry.“ Poprosil ma.

„Ale..“

„Prestaň mi vkuse protirečiť. Proste choď!“ vyčítal mi. Keď sa Niall rozkričí, človek proti nemu nemá šancu, tak som teda šiel do izby. Najprv som si ľahol, no neskôr som sa rozhodol, že zájdem do sprchy. Pustil som si takmer studenú vodu. Neviem opísať pocity, ktoré so mnou lomcovali. Bolo to všetko tak zmiešané. Vina, smútok, nenávisť, strach.. Ešte som zvedavý, ako to všetko vysvetlím ostatným.

Keď som si ľahol do postele, skočil som na twitter. Nepozrel som si nové tweety od fanúšikov, pretože som si ich vedel živo predstaviť. Budú mi písať, ako som mohol niečo také spraviť, aký som idiot, ako ľutujú Mel. A toto všetko ja už viem. To mi nikto vravieť nemusel. Ľutoval som to aj bez nich.

„This can’t be the end of our story.. I love you Mel.xx.“  klikol som na „tweet“ a odhlásil som sa. Keby to tak Mel videla.

(Z pohľadu Mel)

Bolo zvláštne zaspávať bez Harryho vedľa seba. Nebola som si istá, či to bez neho zvládnem. Nech spravil čokoľvek, vedela som, že ho nedokážem nenávidieť, aj keby som akokoľvek chcela. Nechcem ho vidieť, pretože viem, že by som mu podľahla. Ale nedokážem mu odpustiť. Tak strašne by som to chcela, ale nedokážem. Nemôžem. Ale aj tak som sa tu sama bála. Neviem, či to bol naozaj strach, alebo len taký blbý pocit samoty. Nikdy som nevedela opísať pocity, ktoré som cítila. Nikdy som v tom nebola dobrá. Akoby som nevedela, čo sa so mnou deje. Na svete existovali len dvaja ľudia, ktorí by mi mohli pomôcť v takejto chvíli. Jeden je odo mňa vzdialený tisícky kilometrov a druhý je v hoteli ktorý je oproti – Niall. Ale je dobrý nápad povedať o tom práve jemu? Predsa len, je to Harryho priateľ. Nech je, ako chce, ja to risknem. Zobrala som mobil do rúk a vyťukala do esemesky text: „Ak nie si s Harrym, zavolaj mi. Mel.“ A s dlhším váhaním som nakoniec ťukla na „poslať“.

Neprešli ani dve minúty a mobil mi začal vibrovať. Podvíhala som sa z postele a.. zodvihla.

„Ahoj.“ Pozdravila som.

„Ahoj?! Len tak si odídeš, nikto nevie, kde si a keď ti zavolám, ty mi povieš „ahoj“?“

„A čo ti mám povedať?“ spýtala som sa.

„Kde si?“

„Niall, to ti nemôžem povedať. Ale neboj sa, je mi dobre. Mám sa fajn.“ Upokojovala som ho.

„Nechci ma naštvať!“ vyčítal mi.

„Len som chcela, aby ste sa o mňa nebáli, že som v poriadku.“ Vysvetľovala som.

„Povedz mi okamžite, kde si. Nechcem počuť žiadne výhovorky, idem za tebou.“

„Niall ja..“

„Niečo som povedal. Mňa neodhovoríš.“ Povedal Niall.

„Dobre, ale musíš mi niečo sľúbiť.“ Súhlasila som nakoniec.

„Neboj sa, Harrymu nič nepoviem.“ Doplnil ma.

„Prisahaj mi to. Ublížil mi tak, ako nikto. Nechcem ho vidieť. Verím ti, Niall. Prisahaj mi, že to nepovieš Harrymu, ale ani nikomu inému. Bude to naše tajomstvo.“

„Dobre, prisahám ti to.“ Prisľúbil nakoniec.

„S kým to telefonuješ?“ ozvalo sa z telefónu. Bol to JEHO hlas.. Harry.

„S nikým.“ Povedal rýchlo Niall.

„Neklam mi, vidím že máš mobil pri uchu. Je to Mel? Hovoríš s Mel?“ po týchto slovách sa vo mne prebudila opäť tá nervózna rozcitlivená časť. Počuť jeho hlas pre mňa znova znamenalo vrátiť sa späť k slzám.

„Niall, nepovedz mu nič. Prosím ťa. Nesprav mi to.“ Zašepkala som.

„Jasné, že to nie je Mel. TO by som ti povedal, nemyslíš?“ povedal Niall. V hlase som mu cítila, ako ťažko sa mu klame. Niall nikdy nevedel klamať, ale snažil sa. Tak veľmi sa snažil.

„Tak fajn. A kto to teda je?“ opýtal sa a prvé čo Nialla napadlo bolo: „Objednávam si jedlo. Ale vyzerá to tak, že sa pôjdem niekam najesť. Nechám ťa samého.“ Bolo to celkom dobre vymyslené. Ale to znamenalo, že Niall chce prísť za mnou, čo nebolo dobré. Teda vlastne bolo. Alebo nie. Ja neviem. Malo to svoje klady ale aj zápory. Jedno, čo som však vedela naisto bolo to, že ho potrebujem, pretože nikto iný na svete ma tak nepochopí.

„Tak fajn, choď. Sám si tu asi podrežem žily, ale choď.“ Povedal Harry. Takže on si ide podrezať žily? Nie je to on, kto zapríčinil túto situáciu?

„Harry, prestaň prosím ťa s tvojimi depkami a choď si radšej ľahnúť. O nedlho prídu aj ostatní takže sám nebudeš neviem ako dlho.“ Povedal mu Niall.

„Idem do izby premýšľať nad svojím mizerným životom. Uži si to.“ Odpovedal mu Harry a počula som len buchnutie dverí.

„Tak vidíš, Mel. Tiež na to nie je najlepšie.“

„Ale on môže za to, že to je tak, ako to je. Opije sa a potom nevie, čo od rozkoše.“ Vykrikovala soma. Už som toho mala dosť. Zase budú všetci dávať za vinu mne, že ich Harrynko je smutný. Ja tiež nie som najšťastnejšia, ale to si už nevšímajú.

„Ale veď ja neviním teba..“ pokojne odpovedal Niall. „Tak kde to teda si?“

„Choď k oknu v obývačke.“ Povedala som.

„Som.“

„Vidíš ten hotel? Taký veľký s takými krútiacimi sa dverami.“

„No, vidím ho.“ Povedal.

„Tak tam choď, tam som.“ Oznámila som mu.

„To myslíš vážne? My sme prešli asi polovicu New Yorku a ty si v najbližšom hoteli?“ neveriacky sa spýtal.

„Pod lampou býva najväčšia tma.“ Povedala som, teraz už s istotou. Už som tomu verila aj ja sama. „Idem na recepciu, čakám ťa.“ Povedala som a zložila.

Počuť znova Niallom upokojujúci hlas mi znova dodalo aspoň trocha sily... istoty, že nie som na tomto svete celkom sama.