I wish 51

Časť pridávam teraz, lebo asi by sa mi večer nepodarilo, keďže sa mi treba učiť. Tak dúfa, že sa bude páčiť :)

*M.Styles 

„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“ opýtal sa ma pán na recepcii.

„Chcela by som sa spýtať, či tu je nejaký voľný apartmán.“ Odpovedala som mu. Chlap začal čosi ťukať do jeho počítača.

„Sú to tri. 342, 123 a 222. Ktorú by ste chceli?“

„Neviem si vybrať podľa čísel.“ Usmiala som sa. „Ale pre seba nepotrebujem niečo extra veľké. Len taký maličký apartmánik. Stačí mi tam kúpeľňa, kuchynka a jedna izba. Nič viac.“

„Na našom hoteli veľmi nemáme malé apartmány, ale myslím že apartmán číslo 222 by vám mohol vyhovovať.“ Povedal recepčný a skríkol: „Eddie! Poď ukázať slečne jej apartmán a pomôž jej s batožinou.“ Potom sa znova prihovoril mne: „Poprosím vaše meno a taktiež potrebujem vedieť, akú dobu tu chcete zostať.“

„Volám sa Melanie Lesyová.“ Odpovedala som mu a podala mu občiansky. „A ospravedlňujem sa, ale v tejto chvíli celkom presne neviem, ako dlho tu zostanem. Je to veľký problém?“

„No..“ odkašľal si. „Tak fajn, slečna. Zostaňte tu ako dlho chcete. Budete sa tu aj stravovať, alebo nie?“

„Ďakujem, ale rada si varím sama. A čo sa týka platenia..“

„Tak zaplatíte na konci vášho pobytu, čo vy na to?“ navrhol.

„Fajn. Koľko beriete za noc?“

„66 dolárov za noc.“ Povedal. Pri tejto cene som vypúlila oči.

„Nie je to trocha drahé?“ opýtala som sa ho.

„Si v New Yorku, dievča. Tu je drahé všetko. No mohol by som ti pomôcť. Zlacnil by som ti to na 50, čo ty na to?“ navrhol.

„V čom je háčik?“

„V ničom. Ja viem, kto si, aj čo sa ti stalo. Videl som to celé v telke.“ Povedal.

„Ale ja nechcem, aby ste ma ľutovali!“

„Nechcem ťa ľutovať, chcem ti pomôcť. Buď ber, alebo nie, je to na tebe. To je moja ponuka.“

„Fajn.“ Rozmyslela som si nakoniec. Aspoň to budem mať lacnejšie. „Beriem to.“

„Okej. Eddie! Kde si?“ kričal znova.

„Už idem, niečo som riešil.“ Povedal a podišiel k nám. Bol to vysoký chlapec, mohol mať asi tak 20 rokov. Vyzeral veľmi dobre. Hlavu mu zdobili vlasy, ktoré sa kde-tu vlnili. Jeho oči boli hnedej až čiernej farby.

„Ukáž jej izbu 222, prosím ťa.“ Rozkázal mu.

„Jasné, šéfe.“ Povedal s humorom a obrátil sa na mňa: „Tak slečna, poďte za mnou.“

Ja som neodpovedala len som ho nasledovala. Hotel bol obrovský, nedokázala som si zapamätať všetky chodby, ktorými sme prešli. Až nakoniec som videla na konci jednej z nich dvere s číslami 222. Eddie mi preniesol kufor a otvoril dvere s kľúčmi, ktoré mu dal jeho šéf.

„Nech sa páči. Toto je váš apartmán.“ Povedal s úsmevom.

„Ďakujem.“ Odvetila som.

„Prečo sa ani trocha neusmejete?“ opýtal sa ma.

„Nepoznáme sa, nemám dôvod vám niečo vysvetľovať.“ Odpovedala som mu namrzene.

„Nemusíte byť taká nedostupná. Ja som Eddie.“ Nastrčil ruku a ja som premýšľala, či mu aj ja mám podať tú moju.

„Mel.“ Povedala som nakoniec a podala mu ju.

„Tak, odpovieš mi na moju otázku, Mel?“

„Smejem sa vtedy, keď sa mám smiať na čom. Okrem toho, nemám dnes najlepší deň.“ Odpovedala som.

„Každý deň je dobrý, to si pamätaj. Na svete vždy existuje človek, ktorý ti deň dokáže zmeniť.“

„Ty si vždy taký pozitívny?“

„Väčšinou. Už som si zvykol všetko brať dobre. V pohode.“

„Tak to by si ma mohol naučiť.“

„Veľmi rád. Nezašla by si..“

„Prepáč, ale ja nemôžem ísť s tebou nikam.“ Skočila som mu do reči.

„Prepáč, že na teba idem tak zhurta. Ale nerád vidím také pekné dievča také smutné.“

„Eddie, ja sa ospravedlňujem, ale nemôžem.. ešte nie. Možno neskôr. Môžeme byť kamaráti. Hocikedy, keď budeš mať čas, zastav sa. Rada s tebou pokecám.“

„Tak fajn.“ Sklamane povedal.

„Eddieeeeeeeeeeeeeeeeeee!“ volal naňho recepčný.

„Okay, ja musím ísť. Tak sa zastavím. Neskôr.“ Oznámil mi.

„Dobre. Ahoj.“ Povedala som a vošla do apartmánu. Bolo to tam nádherné. Bolo tam všetko upratané. Kuchyňa, kúpeľňa, obývačka aj moja izba bola prekrásna, no aj tak som sa tam necítila dobre. Bola som tam tak... sama. Chýbal mi tu niekto, kto by ma upokojoval, ochraňoval, rozosmieval. Bola som tu len ja. Samozrejme s mojím blbým pocitom samoty. Takže sme dve, yes! Zamkla som sa a zvalila na pohodlný gauč. Zapla som telku a ako naschvál, práve vtedy šiel Osobný Strážca. Spomenula som si, ako som ho pozerala s Harrym. Keď bolo všetko také perfektné, keď sny boli len časťou reality. Takže toto je to ospevované sklamanie. Aha, fajn.