I wish 54

Komentár privítam :* :) 
*M.Styles 

S Niallom sme sa celé hodiny rozprávali. Už dávno odbila polnoc, no on stále sedel na gauči rozprával. Každým slovom sa ma snažil rozosmiať a keď sa mu to nepodarilo, stále v tom pokračoval. Najradšej by som bola, keby tu so mnou mohol ostať, ale nie. Musí ísť pekne späť k chalanom. Nejako som mu to chcela naznačiť, tak som sa naňho uprene zahľadela.

„Nepovedz mi, že mám ísť, lebo nepôjdem.“ Povedal rozhodne.

„Niall, budú sa ťa pýtať, kde si bol tak dlho. Nie je to také jednoduché, ako sa zdá.“ Vysvetlila som mu. Nechcela som, aby odišiel, ale Harry nie je až taký hlúpy, aby si toto nedomyslel.

„Nechcem ťa tu nechať samú.“

„Niall, prestaň, lebo ma ešte presvedčíš a dobre vieš, že to nebude dobre.“ Pousmiala som sa. „Proste choď späť na hotel a vyspi sa. Uvidíme sa neskôr.“

„Zajtra máme niekde interview. Takže sa asi neuvidíme.“ Povedal smutne.

„Počkať, inteview? Niall, musím ťa o niečo poprosiť.“

„Čo si zase vymyslela.“ Pokrútil hlavou a zasmial sa.

„Porozprávaj sa s Harrym, aby o mne zajtra nič nerozprával. Nech sa nespomína. Nechcem to.“

„Mel, to nie je také jednoduché. Ja viem, sľúbil som, že ti dám už s Harrym pokoj, ale jemu toto c elé tiež nie je jedno. Pozri sa na tvoj mobil. Celý čas vyzváňa, prichádzajú ti esemesky. Myslíš, že on sa na teba vykašľal. Nevie ani spať, nedokáže ležať v posteli, kde si ležala s ním. Plače ako malé decko. Takého ho ja osobne nepoznám. Ja viem, on ti ublížil a viem že to nie je ľahké odpustiť, ale to, čo povie zajtra je len a len jeho vec. Okrem toho, tú šou si zajtra pozri. Harry je v takýchto rozhovoroch úprimný, uvidíš, čo si myslí. A tiež dobre vieš, že toto bude prvá otázka, na ktorú sa ho spýtajú.“ Rozprával Niall. Neviem prečo, ale nikdy z jeho rozprávania neviem prísť na to, na čej strane je. Ako keby bol na tom sám nerozhodne medzi nami dvoma.  Slová, ktoré Niall povedal ma trocha znervóznili, no telefón, ktorý vkuse vyzváňal ma vytáčal stále viac a viac.

„Čo, dopekla, ešte chceš?“ zodvihla som.

„Mel? T-ty si zodvihla?“ roztrasene sa ma Harry spýtal.

„To si nečakal, čo? Ani ja.“

„P-prosím ťa, prepáč mi.“

„Vieš čo sprav, Harry? Vezmi si do ruky sklenený pohár, hoď ho o zem a keď sa rozbije, povedz mu prepáč. Potom mi daj vedieť, či ho to dalo dokopy.“ Hovorila som so strašnou silou v hlase. Neviem, kde sa vo mne vzala. Hovorila som to tak rozhodne, tak.. pokojne. Sama som tomu nerozumela.

„Mňa to naozaj mrzí, Mel.“ Povedal a hlas sa mu chvel. Bolo to také ťažké sa s ním rozprávať tak pokojne po tom všetkom.

„Aj mňa, Harry.“ Povedala som a zložila. Niall na mňa nechápavo pozeral.

„Páni..“

„Čo?“ opýtala som sa.

„Tak po tomto ťa obdivujem ešte viac, ako som ťa obdivoval.“ Pozeral na mňa s otvorenými ústami.

„Prečo?“ nechápavo som sa spýtala. „Len som mu povedala, čo som chcela. Ako som to cítila.“ Vysvetlila som.

„Klobúk dole.“

„Ty ma teraz nevychvaľuj, ale radšej choď skontrolovať Harry, či rozbíja pohár. Ako ho poznám, pri jeho šťastí sa mu možno ten pohár ešte aj poskladá.“ Povedala som. Neviem prečo som hovorila tak vtipne, nemala som na to dôvod. To bude asi Niallovou prítomnosťou.

„Asi máš pravdu.“ Zasmial sa. „Tak sa teda maj. A zamkni sa.“ Nakázal mi.

„To je jasné, že sa zamknem.“

„Dobre.. tak ahoj.“ Povedal a objal ma.

„Ahoj. A ďakujem.“

„Za málo.“ Povedal a ja som ho odprevadila k dverám. Ešte raz som ho objala.

„Dávaj si na seba pozor.“ Upozornil ma.

„Aj ty.. teda vy.“ Usmiala som sa a zavrela so za ním dvere. Myslím, že je najvyšší čas si ísť ľahnúť. Asi ostávam spať v obývačke. Zapnem telku.. tak to bude najlepšie. O takomto čase tam nešiel žiadne normálny film. Nič. Aj tak v tej americkej angličtine som polovicu nerozumela. Hudobný kanál som sa už bála zapnúť, pretože som mala strach z toho, že sa znova dozviem niečo super úžasné. Tak som pozerala na vypnutý televízor. Bolo to veľmi zaujímavé a zábavné. Fakt.

Bolo pol tretej a ja som nemohla zaspať. Ležala som pod paplónom na brutálne pohodlnom vankúšiku a ja som nemohla ani zažmúriť oči. Mobil som si dávno vypla, aby ma neotravoval. Aj keď neviem, prečo som to vlastne spravila. Zakaždým, keď som videla Harryho číslo svietiť na mojom mobile, akoby mi bolo lepšie a horšie zároveň. Znamenalo to, že na to nedokáže zabudnúť a že ho to musí trápiť, no takisto mi to ubližovalo, pretože som vedela, že nech som akokoľvek silá osoba, nedokážem mu odpustiť. Nie som toho schopná. Možno by bolo potom všetko lepšie, už by to nikdy nespravil a bla bla bla. Aj tak nie. Asi som príliš pyšná na to, aby som sa tak znížila. Je to vôbec zníženie? Alebo čo to je? Čo je tá vec, ktorá mi bráni odpustiť, alebo zabudnúť?

(Z pohľadu Harryho)

„Dovolali ste sa do odkazovej schránky...“ vypol som. Už ho vypla. Ale možno je dobré znamenie, že to aspoň raz zodvihla. Aj napriek slovám, ktoré mi povedala som bol strašne rád, že som mohol počuť jej hlas. Znamenalo to, že je v poriadku, to bolo pre mňa veľmi dôležité.

Zajtra rozhovor. Viem si živo predstaviť tie otázky, ktoré mi budú klásť. Bože, ako sa mi tam nechce ísť. Keby som tak nemusel. Ale nikto z tých ľudí tam nepochopí, že aj ja som len človek, ktorý môže mať aj horšiu náladu, horšie dni. No nič, povinnosti sú povinnosti. Čo ak to bude Mel pozerať? Možno by som mohol povedať niečo, čo by zmenilo jej názor. Neznášam svoj život bez nej.  Nemá zmysel.


**Pripájam ešte jednu pesničku, ktorá sa podľa mňa celkom hodí k prečítanému textu :)