Ďalšie ráno prebiehalo ako každé iné. Rýchlo som sa naraňajkovala, dala sprchu, nalíčila, na seba som hodila legíny a nejaké dlhšie trička s americkou vlajkou a utekala som na bus. Vchádzala som dnu, a zrazu som ju videla. Stála tam presne ako pred dvoma rokmi. Zase tá istá blonďavá osôbka strednej postavy (vždy som jej ju závidela), oblečená celá v tyrkysovom.
,,Daniela!“ to bolo jediné, čo zo mňa v ten moment vypadlo.
„Melanie Lesyová, ani trocha si sa nezmenila.“ Objala ma s jej nádherným úsmevom na tvári.
„Kde teraz bývaš?“ spýtala som sa jej so zvedavosťou. No keď mi povedala adresu, takmer som odpadla. „Dans, to naozaj bývaš len o dva bloky ďalej odo mňa?“ s údivom som na ňu pozerala.
„Áno, no nie je to skvelé?“ zasmiala sa. Bolo to viac ako skvelé, bolo to úžasné. Najlepšie kamarátky. Znova.
Daniela mi v autobuse porozprávala všetko, čo sa jej stalo, o jej prvej láske na ostrove. No povedala aj o tých horších veciach. Vraj si tam jej otec našiel niekoho nového, jej mamu dobre šľak netrafil, a tak sa vrátili naspäť, už len oni dve. Keď mi popísala ten ostrov, myslela som si že klame. Popísala tam každú jednu palmu, každú jednu reštauráciu, všetko. Popísala to tak dokonalo, až som si myslela že namiesto nej som tam bola ja.
Keď sme už vošli do školy (Viktor nestál na našom mieste ako každý deň), rozdelili sme sa, pretože Dan ešte musela ísť za riaditeľom, pretože bola v škole prvý deň. A hoci sa jej mama s ním už dávnejšie dohodla, čo a ako bude, predsa len za ním musela ísť aj ona. Ja som zatiaľ šla na hodinu. Hneď prvá bola matika, ale to mi až tak nevadilo. Neviem, ako sa mi to podarilo ale toto učivo ma akosi začalo baviť. Prešlo 25 minút z hodiny, keď v tom niekto zaklopal na dvere. Bol to riaditeľ s Dan. Predstavil ju celej triede a povedal jej, že si má sadnúť kam len bude chcieť.
Chalani ju totálne žrali, volali ju, aby si šla sadnúť k nim, no ona bez váhania podišla k mojej lavici a s jej dokonalým úsmevom sa spýtala: „Smiem?“
Ja som jej zatiaľ uvoľnila miesto, kým riaditeľ rozprával ako sa k nej máme chovať a podobné veci. Deň mi zase prešiel ako voda. Viktora som stretla na obede. Pozdravil sa mi a sadol si k nám. Daniela po ňom čudne pokukovala, ale nevšímala som si to, to ona robila stále. Viktor sa ma spýtal, či by som mohla na chvíľku. Išla som s ním pred jedáleň zatiaľ čo k Daniele sa v tom momente nasáčkovali chalani.
„Mel, ja.. musím ti niečo povedať.“ S vážnou tvárou sa mi Viktor prihovoril.
„Prepáč, že som ti nedvíhal, ale nevedel som, čo ti mám povedať.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára