I wish 6

Zbehli sme domov pre Aničku. S úsmevom na tvári nás privítala.
 „ Anne, obliekaj sa, šup-šup ideme do Optimy. Je tam pre teba prekvapenie.“ Sestrička sa nádherne usmiala. Bolo na nej vidno, aká je šťastná. Strašne málo chodila von. Stále len sedela doma s ocinom. Ocko  nechodil do práce, pretože sa niekto predsa o malú musel starať. Starých rodičov som mala každého v inom meste. Videla som ich strašne málo. Ale, človek si zvykne na všetko, čo príde. Tak to už jednoducho je a nič sa s tým nedá robiť.  O Pol jednej sme už boli na mieste. Najprv sa ukázal šašo s nejakými ďalšími neviemkým, nedalo sa to rozpoznať. Neskôr prišiel jeden pán a povedal deťom príbeh. Až napokon nechali detičky si kresliť. Anne si našla nových priateľov. Neverili by ste mi, aký to bol nádherný pocit vidieť ju takú šťastnú. Dala by som čokoľvek za to, aby som ju takto mohla vidieť stále. Keď sme boli na odchode, Anne mi ukázala obrázok, ktorý nakreslila. Bol to šašo. ...počkať!.. bol to šašo s tvárou Harryho Stylesa. To dievča ma prekvapuje každým dňom viac a viac.  Obrázok dala jednému pánovi, ktorý to celé organizoval. Povedal nám že on si tiež prešiel rakovinou a ani nevie ako a dostal sa z toho. A teraz to chce pre každého, pretože vie, aké to je keď ste tak strašne obmedzený. Musel to byť veľmi dobrý človek. Doma mal rodinu, deti a pritom sa staral ešte aj o toto.

Cesta domov trvala ako si nezvyčajne dlho. To bude asi tým, že sme v Optime prešli ešte „pár“ obchodov. No čo, aj my sme len ľudia, ženy, to sa nedá odolať. S kopou nákupných tašiek sme sa pobrali. Chceli sme ísť na buse, ale akosi žiaden neprichádzal. Neostávalo nám nič iné iba ísť na pešo. Unavené ako psy sme boli už v polovici cesty. V tom okolo nás prešlo akési obrovské auto s čiernymi sklami. Už sme sa načudovali, tu sa to stáva takmer stále, že tu boli mafiáni. Je to predsa len dosť veľké mesto. Auto začalo brzdiť. Najprv som si myslela, že o nič nejde, ale keď úplne zastalo pred nami, zľakla som sa. Nevedela som čo mám v tej chvíli robiť. Možno by som sa rozbehla, ale mala som so sebou sestričku a tej by to len a len uškodilo. Z auta pred nami začali vystupovať ľudia. Piati. Anne mi pustila ruku a rozbehla sa k nim. Nechápavo som pozerala a rozbehla sa za ňou.
 „Anne, to nesmieš! Prosím ťa, stoj!“ kričala som na ňu so strachom v hlase. Ona však nepočúvala. Priletela k jednému z nich a objala ho.
 „Asi mi šibe.“ Ozvalo sa z Daniely. Nechápavo som sa na ňu pozrela. Zízala na chalanov za autom. Zaostrila som oči a myslela som si, že odpadnem.  Srdce mi začalo trepať ako bláznivé, do pľúc mi už nedochádzal žiaden kyslík, stála som tam s rozklepanými rukami a myslela som, že som na najlepšej ceste do hrobu.

Nebol to sen, bolo to naozaj. A to neboli obyčajní chlapi. Mne sa práve splnil môj životný sen a teraz mám umrieť? Rýchlo som sa nadýchla. 
Anne prišla ku mne a povedala: „Mel pozri, toto sú moji noví kamaráti z Optimy. Vieš, keď si odišla na WC spolu s Danielou a boli ste tam vyše hodiny, prišli oni. To oni zorganizovali celé to tam. Nie ten pán. On sa tak iba tváril aby.. no veď vieš.“
 Neverila som vlastným očiam, predo mnou stáli ONE DIRECTION. Neverila som tomu až do chvíle, kým sa predo mňa nepostavil Zayn a nepovedal: „Ahoj Mel, tvoja sestrička o tebe veľa rozprávala. Myslím, že nás poznáš. Ja som Zayn, toto je Harry, Louis, Niall a Liam.“
 Dobre, nepovedal to v slovenčine, ale anglicky som už čo-to vedela a ako som si všimla, aj Anne sa s nimi dohovárala čudným spôsobom slovíčok, ktoré som ju naučila.
 Pozerala som naňho s vytreštenými očami. Jediné čo zo mňa v tom momente vyšlo bolo: Ó..môj..Bože!“ Chalani sa zasmiali. 
Podišiel ku mne Harry a povedal: „Mel, neboj sa, my nehryzieme.“
 Nedokázala som uveriť tomu, čo sa teraz deje. Harry Styles, môj imaginárny priateľ stál práve predo mnou a ja som tam stála ako pripečená. Povedal to s tým jeho nádherným úsmevom ktorý má na každej fotografii. Zhlboka som sa nadýchla, prehltla som sliny, pozrela sa na nich a konečne zo mňa vyšlo čosi viac. „Ahojte, prepáčte mi to, ale nedokážem uveriť čo sa to deje. Zatiaľ mám pocit, že sa mi to len sníva a o chvíľu sa zobudím.“ ..... a tak sa aj stalo.
 Keď som konečne mala pocit, že sami to nesníva, uvidela som nad sebou Danielu ako mi vravela: „Mel, vstávaj! Už vystupujeme.“ 
Porozhliadla som sa okolo a zistila som, že sedím v autobuse na ceste z Optimy. Deň bol veľmi namáhavý, bola som strašne unavená a tak som zaspala v autobuse. Nevedela som, ako sa mám teraz cítiť. Bola som pobúrená tým, čo sa práve udialo. Ale treba uznať, bol to nádherný sen. Nedokázala som zabudnúť na to, ako sa na mňa krásne Harry usmial.

Vystúpili sme z autobusu. Hlava ma strašne bolela od únavy. Aj tak som stále premýšľala nad mojim snom. Keby sa mi také čosi snívalo každú noc. Keby som tak s nimi, respektíve s ním mohla byť aspoň imaginárne v noci. Nereálne. Pomaly sme zo zastávky prešli až domov. V polovici cesty sme sa rozlúčili s Dan. 
 „Mel, necítim sa dobre.“ Povedala mi sestra.
 „Čo ti je zlato?“ opýtala som sa jej.
 „Neviem, akosi sa mi krúti hlava.“ 
 Zľakla som sa. Vzala som ju na ruky a preniesla som ju až domov. Vošli sme dnu a otec na nás už nedočkavo pozeral.
 „Kde ste pre boha boli tak dlho? Neviete si ani predstaviť, ako veľmi som sa bál.“ Všetko som mu dopodrobna vysvetlila, zbehla som zatiaľ uložiť Aničku do postele a taktiež som si zbehla ľahnúť. Mala som divný pocit, akoby sa malo niečo stať. Ktovie prečo.