Bola som síce veľmi zhovorčivá, ale iba k ľuďom ktorých naozaj poznám. Neznášala som v škole tie otrasné pretvárky učiteľov, ktorí sa tvária ako najlepší priatelia, ale keď príde na lámanie chleba, vtedy sa každý ukáže v dokonalom svetle. Chodila som na gymnázium. V štvrtom ročníku na základnej škole som prestúpila, to bol sen mojej matky. Na základke som bola hviezda triedy, ale iba pri učiteľoch. Nikdy som tam nemala najlepšie kamarátku a keď som si konečne myslela, že ju mám, zistila som, že je to len obyčajná zmija. Odvtedy som si nehľadala nové priateľstvá, proste som bola sama, alebo som bola so sestričkou. Ale odvtedy ubehlo mnoho času a ja som sa dala dokopy, po všetkých pádoch, ktoré som utrpela, ktoré moja rodina utrpela som sa naučila prijať život taký, aký je. So všetkým, čo k nemu patrí. Takáto som sa narodila, nie preto, aby som sa zmenila. Takto som sa narodila preto, lebo som taká jednoducho mala byť, takto ma tu asi niekto, možnože niečo chcelo.
Kým som sa stihla spamätať, sedela som v autobuse na ceste do školy. Autobus bol dnes nejaký plný, bolo mi to čudné, až potom som si uvedomila čo je dnes za deň. Na našej škole sa stále niečo nové vymýšľa, aby nebola taká všedná (aj keď pre mňa neznamená nič viac, ako ktorákoľvek iná škola). Dnešný deň bol v znamení hudby. Do školy sa dokonca nasáčkovali aj študenti, ktorí bežne chodia poza školu. Kašlala som na to, čo sa deje v našej „dokonalej“ škole, bolo mi to jedno. Je to pre mňa iba jedno veľké peklo, avšak.. áno, existuje človek, ktorý každým dňom mení môj pohľad na školu, ľudí, okolie – mení môj pohľad na život – Viktor
Vošla som do tej obrovskej budovy, na ktorej bolo napísané : „Gymnázium“
„Bleee.“ Pomyslela som si a vošla som dnu. Áno, zase tam stál. Ako každý deň. Otočený ku mne, s nádherným úsmevom na tvári, dokonale upravenými čiernymi vlasmi, brutálne zvádzajucími očami tmavohnedej až čiernej farby a zase raz najštýlovejšie oblečení. Zakaždým, keď som ho videla, zdalo sa mi, ako keby som sa pozerala na Zayna, chalana s tej iste skupiny ako Harry. „Ahoj Mel.“ Pousmial sa. Neznášala som svoje meno, ale v jeho podaní znelo tak sladko. „Ahoj. Tak čo do akého hudobného štýlu si sa hodil dnes, Viks?“ podrýpala som. „Em, prosím ťa, prestaň. Dobre vieš, že tieto trápnosti na našej škole nedokážem obstáť. Už aby som bol odťiaľto vonku.“ Zabudla som sa zmieniť, že Viks bol o 2 roky starší ako ja, čo znamenalo že o rok príde maturita a ja stratím posledného človeka, na tejto skvelej škole. „Niekto tu asi vstal z postele ľavou nohou. Nič si z toho nerob. Koľko máš dnes hodín?“ snažila som sa uvoľniť napätie. „Dnes mám osem, ale po piatej pôjdem na obed, nezájdeš so mnou?“ „Bude mi potešením, pán Spelman.“ Pousmiala som sa. Neznášal keď ho tak niekto volal, ale na mňa si už, mám taký pocit, zvykol. „Okej Mel, musím ísť na hodinu, vidíme sa po piatej tu na chodbe.“ Povedal a rozbehol sa k chlapčenským šatniam. „Fajn..“ vypadlo zo mňa, no ako som si všimla, pozde. Po nejakom čase státia na chodbe som si uvedomila, že sa ešte stále podvedome usmievam, ako stále, keď som s ním. Radšej som si švihla, lebo do zvonenia zostávali nejaké tie 2 minútky a ja som si chcela ešte zopakovať učivo.
V triede to vyzeralo tak ako vždy. Banda 15 ročných chalanov skákali ako keby ich práve vypustili z nejakej uzatvorenej miestnosti v ktorej boli asi celý svoj život. Baby sedeli pri jednom stole a rozprávali sa o šminkách, chalanoch. Nič pre mňa. Nepotrebovala som nikomu vešať na nos akú používam špirálu, pudrenku, koľko stála, kde som ju kúpila a tak ďalej. Sadla som si do svojej lavice a začala som čítať posledné učivo z občianky. Keď učiteľka vošla do triedy, nastalo ticho. V posledných laviciach sa zrazu ozval šuchot. Tie namyslené baby zase začali ohovárať profku. Neznášam ich! Profesorka bola veľmi útla žena. Nepopieram, obliekala sa veľmi staromódne, ale čo by ste chceli čakať od 57-ročnej ženy ktorá celý svoj život strávila učením na tejto škole a vychovávaním takýchto pubertiakov. Najvtipnejšie na nej však bolo, že nosila stále obrovské okuliare, ktoré jej zakrývali takmer celú tvár. No túto ženu som ja mala, neviem prečo, veľmi rada. Bola veľmi milá, ale najviac som mala na nej rada, že bola priama. Nepotrebovala sa s nikým tutlať. Proste mu povedala čo si myslí. Náhodou bola fajn.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára