Hope Dies Last-28.časť

Takže je tu ďalšia časť,ktorú kvôli mojej neschopnosti napísať ďalšiu časť,napísala Patush.Podľa mňa je úžasná a myslím si že sa bude páčiť aj vám :) Som jej strašne vďačná že mi takto pomohla :) Patush Ďakujem :** Si skvelá *Lili*

Zobudil nás až strýko, ktorý nám oznamoval, že sme na letisku.
Otvorila som oči a predo mnou sa týčila obrovská budova, na ktorej
bolo veľkým písmom napísané: „Welcome to Heathrow“. S An sme
pobrali naše kufre a pomalým krokom sa vybrali ku dverám letiska.
Zatiaľ čo strýko vybavoval potrebné formality, ja s An sme sa
usadili na „pohodlné“ letiskové stoličky. Vybrala som foťák a
spolu s An sme si začali prezerať fotky z Londýna. Na niektorých
momentkách s Olim a Kylom sme sa riadne nasmiali, pri iných sa nám
tisli slzy do očí. Z rozjímania nás vyrušil strýko.
„Do odletu lietadla máme ešte skoro hodinu. Nejdeme si niečo
zajesť do letiskového bufetu?“ spýtal sa.
„Môžeme.“ Stručne som odpovedala, vstala a potiahla An čím som
jej, keďže bola ešte stále mierne zasnená, spôsobila riadny šok.
An na mňa škaredo pozrela, načo som jej len vyplazila jazyk a ďalej
ju ťahala za sebou.
Hneď po príchode do bufetu sa na nás milo usmiala pani, ktorá
obsluhovala.
„Prosím, prajete si?“ Ako to že všetci Angličania sú takí
milí? To na Slovensku sú na vás takíto len v luxusných
reštauráciách, lebo vedia, že dobre zaplatíte. Aj chalani boli
takíto milí hneď od začiatku. Keď som si na nich spomenula, pichlo
ma pri srdci. Je možné že mi za tých pár týždňov tak prirástli
k srdcu?
„Dám si hranolky s kečupom a vyprážaný syr. Čo vy dievčatá?“
z hlbokých myšlienok ma vytrhol strýko. „Cheeseburger“ povedala
An a pozrela sa na mňa.
„ Ja si prosím len minerálku“ odpovedala som. V momente sa na mňa
udivene pozerali dva páry očí.
„Ty Elisabetta Sarah de Vico si dáš LEN minerálku???“ šokovane
sa ma spýtala An.
„A? Proste na nič nemám chuť“ odpovedala som. Neviem prečo, ale
mala som divne stiahnutý žalúdok. Asi na mňa niečo lezie. Inak si
to vysvetliť neviem.
„Let 8746 na Slovensku odlieta za 15 minút. Prosíme cestujúcich aby
sa presunuli k terminálu číslo 7. Ďakujeme.“ Povedal hlas v
letiskovom rozhlase. Pomaly sme sa pozbierali, keďže kufre už boli
odbavené, niesla som si len príručnú taštičku.
Mala som pocit, že to nastupovanie trvá večnosť. Samé kontroly,
prehliadky a milión ľudí pred nami. Nakoniec sme sa nejako
dopracovali ku kontrole, odovzdali letenky a mohli sa pohodlne usadiť
do lietadla. Keď už boli všetci na svojich miestach, cez rozhlas sa
nám prihovorila letuška. Asi desať minút vysvetľovala, čo robiť v
prípade núdze, kde sú toalety a podobne. A to všetko v troch
jazykoch.
„Prosím pripútajte sa, o chvíľu vzlietame. Prajem príjemný
let.“ oznámil kapitán lietadla. Pripútala som sa, oprela sa o
sedadlo a o pár minút už sme leteli vysoko v oblakoch. An aj strýko
zaspali okamžite po štarte, no mne sa nijako nedarilo zaspať.
Premýšľala som nad tým, či ešte niekedy v živote uvidím Oliho,
Kyla a všetkých z vykopávok. Či ešte niekedy uvidím Angela,
pohladím ho po dlhej snehobielej hrive, vysadnem do sedla na jeho silom
chrbte a zažijem ten pocit voľnosti, nezávislosti, pokoja. Či ešte
niekedy stretnem Nialla a zadívam sa do jeho nebesky modrých očí, v
ktorých sa tak strácam. Či ešte niekedy budem počuť Louisove
vtipy, vidieť Harryho úsmev, Zaynov narcizmus, počuť Liamove
napomínanie. S týmito chlapcami som strávila len pár dní. No len
pár dní stačilo na to, aby som si ich zamilovala. Ako to bude teraz?
Vrátim sa ešte niekedy do Londýna??? Musím. To mesto som si veľmi
obľúbila. Dokončím školu a vrátim sa. Stále som premýšľala,
dumala už som pomaly ani nevedela nad čím.
„Prosím pripútajte sa, pristávame.“ Z myšlienok ma vyrušil hlas
pilota. Rýchlo som zobudila An a strýka, tí sa pripútali a hladko
sme pristáli. Pomaly sme vchádzali do letiskovej haly a vyzdvihli si
kufre. A v tom som ich zbadala.
„Mamíííííí!!!!! Tatííííí!!!!! Tak ste mi chýbali!“
rozbehla som sa cez celú halu.
„Ako ste sa mali? Chýbala som vám? A kde je Thom?“ zavalila som
ich otázkami, na čom sa oni náramne zabávali. Vyobjímali ma a
pomaly sme šli na parkovisko, kde už nás čakalo naše auto.Počas cesty sme sa z mamou a ockom rozprávali čo robili celé leto,že boli z Thomom a Andre v Chorvátsku,čo ma vôbec nezaujímalo,respektíve zaujímalo,bola som rada že aj oni si užívali leto,ale nezávidela som im to,pretože Londýn je pre mňa lepší ako more.Išli sme rovno k nám,pretože ocko povedal že sú tam aj Aniní rodičia a čakajú ju tam a že Thom neprišiel lebo mal nejakú prácu z opravovaním svojho počítača.Oni len budú pozerať,ak im ukážem čo som im priniesla.

Letisko

bufet