I wish 65

babyy :) ešte pred tým, ako si prečítate túto časť, pozrite si toto video :) je hlavne pre tie, ktoré milujú Harryho :)  to dievča, ktoré toto spravilo tam dalo krásne fotky a úplne dokonalú pesničku :) takže aj keby ste to video nepozerali, vypočuť by ste si to mohli :)

„Dobrý deň, pane.“

„Ahoj, maličká.“ Usmial som sa. Predo mnou stálo mále dievčatko, oblečené v otrhaných šatách, deravých topánkach a slzičkami v očiach.

„Prosím vás, nechcete si kúpiť nejaké kvietky?“ spýtala sa.

„Rád si kúpim. A kde ich máš?“

„Tuto, mamka ich má. Poď.“ Povedala a chytila ma za ruku.

„Mami, mami. Ujo si chce kúpiť kvietky!“ kričala.

„Kúpim si ich iba v jednom prípade.“ Povedal som jej a ona na mňa smutne zazrela.

„V akom?“

„Ak mi nebudeš hovoriť ujo.“ Zasmial som sa. „Ja som Harry. Ako sa voláš ty?“

„Ja som Millie.“ Usmiala sa. „Teraz si už kúpiš kvietky, Harry?“

„Veľmi rád. Aké máte?“ spýtal som sa ženy, ktorá prišla k dievčatku a objala ju.

„Máme rôzne. Môžete si ich poobzerať.“ Povedala.

„Máte žlté ruže?“

„Áno, máme. Koľko si prosíte?“ spýtala sa.

„Čo najviac. Ak máte, prosím si tak 20. Mohli by ste mi ich zviazať do kytice?“

„Samozrejme.“

„Tieto kvietky kupuješ pre tvoje dievča?“ spýtala sa ma maličká.

„Áno.“ Odpovedal som jej.

„Musíš ju mať veľmi rád, keď jej kupuješ toľko veľa kvietkov.“ Poznamenala.

„Mám ju viac ako len veľmi rád.“ Priznal som.

„Vieš čo, Harry? K tým 20 žltým ružičkám jej vezmi jednu červenú. Bude to veľmi pekné.“ To znelo veľmi dobre.

„Dobrý nápad. Prosím si ešte jednu červenú k tomu.“ Povedal som žene.

„Ako si prajete.“ Povedala a podala mi kyticu.

„Mala si pravdu, Millie. Je to naozaj prekrásne.“ Povedal som jej s úsmevom. „Koľko to  bude?“

„Bude to 8 dolárov.“ Povedala. Ja som si začal vyberať z vrecka peňaženku.

„Nech sa páči.“ Podal som jej peniaze.

„Ale pane, to je oveľa viac ako ste mali dať.“

„To je v poriadku. Odložte si ich. Zídu sa vám viac, ako mne.“ Povedal som s úsmevom od ucha k uchu.

„To nesmieme prijať.“ Povedala a podávala mi peniaze späť.

„Nechajte si ich, prosím vás.“ Povedal som.

„Ďakujeme.“ Povedala.

„Si dobrý, Harry.“ Povedala mi Millie.

„Nie, nie som dobrý. Len mám rád dobrých ľudí.“

„Myslíš si, že ja som dobrá?“ spýtala sa.

„To by aj stačilo, Millie.“ Zahriakla ju mama.

„Ale no tak, nechajte ju.“

„Millie, už musíme ísť, pozdrav sa chlapcovi.“

„Boh ťa žehnaj, Harry. Ahoj.“

„Ahoj. Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme, Millie.“ Povedal som. „A dovidenia.“

„Aj ja dúfam.“ Povedala a spolu s jej matku sa otočili chrbtom. Kráčali spolu, ruka v ruke, až zašli za roh, kde som ich už nevidel. Ja som sa otočil čelom k hotelu a zhlboka som sa nadýchol.

„Veľa šťastia, Harry.“ Povedal som si sám pre seba a vošiel som do hotela.

Dnu sa to hmýrilo ľuďmi, okolo recepcie  ich stálo snáď milión. Nevedel, ako som sa tam mal dostať.

„O môj bože, to je Harry Styles!“ kričalo jedno dievča.

„Harry, prosím, môžem sa s tebou odfotiť?“ spýtala sa.

„Jasné. Ale mám podmienku.“ Zasmial som sa. „Mohla by si ma dostať na začiatok toho otrasného radu?“ spýtal som sa.

„V pohode.“ Odpovedala, podala fotoaparát jej mame a ona nás odfotila.

„Ďakujem.“ Povedala nervózne.

„Hej! Kľud.. Dievča, aj ja som len človek. Nebuď zo mňa nervózna.“ Upokojoval som ju.

„Tak poď, dostanem ťa na začiatok.“ Ako povedala, tak aj spravila. Chvíľku na to som stál pred istým pánom oblečenom v modrom.

„Dobrý deň. Hľadám slečnu Melanie Lesyovú.“ Povedal som.

„Neviem, či vás môžem za ňou pustiť.“ Odpovedal mi.,

„Ja viem, aj na ktorej izbe je, len neviem, ako sa tam dostanem.“ Povedal som mu.

„Tak, na ktorej teda?“ snažil sa ma vyskúšať.

„222.“

„Máte pravdu. Tak fajn, pôjdete rovno po chodbe, potom prejdete na 5 poschodie. Ocitnete sa na dlhej chodbe. Posledné dvere v pravo – tam je slečna Lesyová.

„Ďakujem krásne.“ Povedal som a už-už som utekal smerom, ktorým mi kázal ísť. A zrazu som stál pred masívnymi dverami s číslami 222. Pozrel som sa na kvety, poriadne zhlboka som sa nadýchol a.. zaklopal som.

„Kto je?“ ozvalo sa. Ten jej hlas, ktorý mi tak strašne chýbal. „Niall, si si niečo zabudol?“ kričala. Nechcel som sa ozvať, pretože viem, že by asi neotvorila, preto som potichučky stál za dverami.

V tom otvorila. Stála tam,  s vlasmi v drdole, jemným mejkapom, v teplákoch a v papučiach a s obrovským prekvapením v očiach.

„Ahoj?“ pozdravil som s úsmevom.