I wish 63

Tak dnes dávam časť skôr ako zvyknem :) večer by som asi nestíhala, takže som si to rozmyslela takto :)

(z pohľadu Harryho)

„Tak a sme tu.“ Oznámil policajt.

„Ďakujem vám, že ste sa mi ozvali.“ Povedal som. Naozaj som nečakal, že narazím na takého skvelého policajta.

„To je v poriadku. Okrem toho, je to moja povinnosť.“ Povedal.

„Mám ísť s vami dnu?“ spýtal som sa.

„Nie som si istý, či je to dobrý nápad.“

„Ja som ochotný tu počkať, pokiaľ sa mi ozvete hneď, keď budete mať niečo nové.“ Povedal som.

„To vám môžem sľúbiť. Ale podľa mňa to vyzerá celkom dobre, pretože už sme si istí, že v každej jednej miestnosti v tomto bare majú bezpečnostné kamery, tým pádom nám kameru z tej izby treba len zobrať. No neviem, či sa nám to len tak podarí. Ale máme povolenie to tu prejsť od vrchu po spodok. A už viem, ako asi získam kamery. Podľa mňa celkom dobrý nápad.“ Rozrečnil sa. Bol som nadšený z toho, ako sa tento pán stavia k práci. Bolo jasné, že chce pomôcť a to sa mi hrozne páčilo.

„Tak fajn. Choďte teda. Ak by sa náhodou niečo dialo, zavolajte ma.“ Povedal som mu. On len prikývol a odišiel z auta.

 ****

Ja som tam sedel polhodinu, hodinu.. čas išiel stále pomalšie a pomalšie a vo mne sa stupňovali nervy. Vedel som, že čoskoro príde chvíľa, ktorá mi možno zmení život. Dúfal som, že k lepšiemu.

Pán Lewis neprichádzal a ja som bol čím ďalej, tým viac nervóznejší. Až kým sa v tme neobjavil jeho tieň. Vykračoval si, akoby nič. Hlavou mi prechádzalo obrovské množstvo myšlienok, predstáv, otázok.

„Tak čo?“ spýtal som sa v momente, keď otvoril dvere na aute.

Usmial sa. „Máme to, Harry! Máme ti záznamy z kamery!“

„To vážne?!“ šťastne som sa spýtal.

„Áno! Slečna, ktorá tam bola nám najprv nechcela dovoliť si ich vzať, no keď som povedal, že mám povolenie, nemala na to odpoveď.“

„Ďakujem vám. Fakt.“

„Teraz mi neďakujte. Poďte, pôjdeme na policajnú stanicu, tam si to pozrieme.“ Povedal.

„Chcel by som sa len niečo spýtať. Nemohol by.. by som si to pozrieť sám. Naozaj by som si to chcel pozrieť v súkromí.“ Poprosil som.

„No. Tak fajn. Je to vaše rozhodnutie. Ale takéto veci inokedy nerobíme, takže si to vážte.“ Povedal.

„Ja si vážim vás. Naozaj ste mi pomohli ako nikto iný.“

„Ešte raz vám to vravím, je to moja práca.“

„A plníte si ju viac ako perfektne.“ Usmial som sa. „Tak poďme teda.“ Navrhol som a on naštartoval auto.

Cesta nebola dlhá. Práve naopak, prešla len chvíľka a už sme stáli pred stanicou.

****

„Môžem vám to pustiť?“ spýtal sa ma.

„No..“

„Nie ste na to pripravený, však?“

„Ja ani neviem. Určite chcem vedieť pravdu, ale bojím sa že tá pravda sa mi nebude páčiť. Teraz mám ešte nádej, že sa nič nestalo. No keď zistím, že sa stalo naozaj to, čo som si myslel.. neviem.“ Povedal som. „Ale aj tak si to chceš pozrieť sám, však?“

Prikývol som. „Chcem.“

„Tak fajn. Ja som ti to tu už celé nastavil, teraz len stlačíš normálne play a malo by ti to ísť.“ Povedal a ukazoval mi na jeho počítači tlačítka.

„Ďakujem.“

„Niet začo. Tak ja ťa teda nechám. Držím palce.“ Povedal a odišiel. Ostal som tu sám. Neviem či to, čo som cítil bol strach, alebo.. áno, bol to strach.

„Tak Harry.. pripraviť sa, pozor, TERAZ!“ povedal som si a stlačil som PLAY.

Video bolo dosť rozmazané, ale dalo sa vidieť aspoň čo-to. Bolo to video len z tej izby. Spoznával som ju, pamätal som sa, ako som sa tam zobudil.

Do izby vchádza ONA.. aj so mnou. Drží ma, aby som nespadol. Pane Bože, ja som teda vyzeral. Zvalila ma na posteľ a... „fuj.“ .. ľahla si na mňa.  Potom ma začala bozkávať a pomaly vyzliekať. Nedá sa na to pozerať.  Pomaly som na sebe nemal nič, no ona pokračovala. Pozrel som sa na seba. Ja som sa bránil, odťahoval som sa od nej, tlačil som ju preč zo mňa, no bol som príliš opitý na to, aby sa mi to podarilo. Blížilo sa k tomu najhoršiemu no ja...

Baby, akože ten obrázok nemá nič spoločné s textom, ale musela som tom sem dať:) on ma zabije tým jeho pohľadom.. ale tie vlasy <3