I wish 8

„Oci, kde je?“ spýtala som sa so strachom.
 „Neboj sa, je v posteli. U mňa v spálni. Už je jej lepšie.“ Povedal otec, no na hlase mu bolo počuť, že niečo nie je v poriadku.
„Čo sa jej stalo?“
„Vieš, prišlo jej veľmi zle, tak šla zvracať. Myslel som, že len zjedla niečo, čo jej nepadlo keď bola s vami v meste. No keď som s ňou šiel, zvracala krv. Vyzerala dosť zle. Bola hrozne bledá, nevedela ani poriadne sama chodiť. Zľakol som sa. Veľmi. Hneď som štartoval auto a vzal ju do nemocnice. Nechcel som ťa budiť, tak som ti napísal odkaz. V nemocnici jej zrobili akési vyšetrenia, ktoré trvali nekonečne dlho. Už som myslel, že si ju tam nechajú, ale Anka nechcela, plakala, že chce ísť domov, tak som ju sem vzal. Doktori mi povedali, že sa jej stav zhoršil a že bude musieť začať s chemoterapiou. Mel, veľmi sa o ňu bojím.“ povedal.

Bolo vidno ako strašne sa snaží neplakať. To bolo prvý krát, čo som videla otcovi stekať slzu po tvári. Nevedela som, čo na to povedať. Objala som ho.
 „Treba veriť oci, ono to bude dobré.“ Povedala som a plakala s ním.
Neskôr som sa šla pozrieť na Anne. Vyzerala zle. Mala hrozné kruhy pod očami. Daniele som sa krásne poďakovala za to, čo pre mňa  v tento deň urobila a taktiež sa jej poďakoval aj môj ocko. Šla sa so mnou pozrieť ešte na malú a potom odišla. Ja som ocinovi povedala, aby si šiel ľahnúť ku mne do izby, lebo si chcem k Anne ľahnúť ja. Keď som už bola v posteli, silno som ju objala. Nasadila som si slúchadlá a pustila pesničku „Moments“ od One Direction. Táto pesnička ma vždy upokojila. Patrila k mojim najobľúbenejším. Mala dokonalý text. Každým dňom som tých chalanov milovala viac a viac. Vypočula som si od nich ešte pár pesničiek keď som konečne zaspala. Už nikdy nechcem, aby sa tento deň opakoval.

Po včerajšku to bol nádherný pocit vstať a ležať pri sestre. Držala som ju za ruku tak pevne, ako ešte nikdy. Až včera som si uvedomila, čo pre mňa naša rodina naozaj znamená. Zvláštne. Ešte som sa nikdy necítila tak, ako včera. Mala som husiu kožu len keď som si na to čoby len pomyslela. Sestrička už dnes začínala s chemoterapiou. Bála som sa o ňu viac ako o svoj život.  Ja viem, čítať stále dookola o tom, ako sa bojím, aký mám strach nie je najzaujímavejšie. Ale keby ste sa mali vžiť do mojej situácie, čo by ste robili? Tak vidíte! Keď som konečne po mojom dlhom rozmýšľaní vstala z postele, rozhodovala som sa, čo spravím na raňajky. Keďže bola nedeľa, raňajky robím ja. Premýšľala som nad palacinkami, a z tých mi bolo po včerajšku zle. Čo takto omeleta? Alebo krupicová kaša, tú Anne milovala. Pustila som sa do práce. Kým so skončila, obaja už sedeli pri stole a nedočkavo pozerali na misku. Boli takí zlatí.

„Mel, mal som taký nápad.“ povedal ocko. „Chcel by som ísť v lete niekam na dovolenku.“ Anne sa rozžiarili očká. Určite sa to isté dialo aj so mnou.

„A kam by to malo byť?“ vyzvedala som.

„Vieš, myslela som, že to by si mi povedala ty.“                             

Toto bola šanca, ktorú som neodkázala nevyužiť. „Ehmm. Londýn?“ navrhla som s úsmevom.

„Ach Mel, naozaj si myslíš, že stretneš tých tvojich chlapcov zo skupiny?“ opýtal sa ma otec a Anne sa na celý náš rozhovor pozerala len ako divák.

„A vieš čo? Verím tomu. Sny sú predsa na to, aby sme si ich plnili. A ja verím tomu, že mne sa môj sen raz splní. Prečo nevyužiť takúto šancu?“ týmito slovami som dostala otca do úzkych. Takže boj bol vyhratý. Doraňajkovali sme. Upratovanie samozrejme prischlo mne, ale čo iné sa dalo čakať. Dnes som to robila s výnimočnou radosťou.

LETO

Dnes bol ten úžasný deň. Došli sme s Dan domov už s vysvedčeniami v rukách. Prospela som s vyznamenaním. Dobre, tak som mala čisté jednotky. Kľudne ma volajte bifla, ale mne sa proste v škole celkom darí. Neučím sa non-stop. V mojom živote sa to ani nedá. Mám chorú sestru, žijeme bez mamy. Otec začal chodiť do práce na nočné, aby sa cez deň stíhal starať o malú. Kým nebol doma, bola som s ňou ja. Teraz už konečne vyzerala lepšie. Po všetkých tých chemoterapiách ktorými si prešla bolo nádherné vidieť ju konečne s úsmevom na tvári. Zdravú.. no vlastne – zdravšiu.

Blížil sa deň mojich 16 narodenín. Dobre som vedela, aký darček mám pripravený. O tri týždne letíme do Londýna. Strávime tam všetok čas až do konca prázdnin. Hrozne som sa tešila. Splní sa mi jeden z mojich snov. Ale to som nevedela, že v tomto dokonalom darčeku sa skrýva ešte jedno prekvapenie, ktoré som sa dozvedela dva dni pred odletom.

„Mel, mám pre teba jedno menšie prekvapenie.“ Povedal mi otec jeho „tajomným“ hlasom.

„Ocko, prestaň prosím ťa s tým strašným hlasom a vyklop to.“ Odpovedala som mu so smiechom.

„Mel, veľmi dobre viem, ako strašne ťažko ti bude nechať tu Danielu samu a ako ťažko bude tebe odlietať bez nej.“

„No to áno, ale nemôžem zahodiť svoj sen, oci. No aké je to prekvapenie? Opýtala som sa a zvedavosť vo mne každou sekundou viac a viac stúpala.

„Mel, ako by sa ti páčilo, keby šla Dan s nami?“ povedal ocko s tým najširokejším úsmevom, s akým som ho kedy videla.

„Oci, myslíš to vážne? Naozaj pôjde s nami? Dovolila jej o mama? Kedy ste sa na tom dohodli?“ zasypávala som ho otázkami. V živote som si nemyslela, že môžem byť šťastnejšia.

„No vieš, my sme sa o tom bavili s jej mamou už asi pred mesiacom. Aj Dan to vedela už dávno.“ Tak s vetou „aj Dan o tom vedela už dávno“ ma prekvapil viac, ako som čakala.

„Dan o tom vedela? Ako to, že mi nič nepovedala??“

„Zlatko, malo to byť prekvapenie na tvoje narodeniny. Ako by ti to mohla spraviť?“ Nevedela som čo mám povedať a tak som ho len objala.

„Ďakujem oci, je to ten najkrajší darček, aký si mi mohol dať.“

Dve dni prešli ako voda. Ani som nevedela ako a sedela som v aute na ceste na letisko. Cesta netrvala dlho, no stihla som počas nej pekne vykričať Danielu, za to, že mi nepovedala že ide so mnou, teda s nami.

„Mel, preboha. Malo to byť prekvapenie. Keby som ti to povedala, celé by som to pokazila.“ Povedala a celou cestou sa usmievala.

„Okay, nejdeme to riešiť. Tak čo? Ktorý butik navštívime ako prvý?“ povedala som jej so smiechom.

Keď sme vystúpili na letisku, dúfala som, že cesta lietadlom prejde čo najskôr. Neznášala som výšky. Hrozne som sa ich bála. Zakaždým keď som sedela v lietadle som si predstavovala všetky tie letecké katastrofy. Väčšinou za ne nemôže pilot, ale proste sklame technika. Dúfala som len v jedno, a to že cesta prejde bez komplikácii. Ja fakt ani netuším ako, ale kým som sa zamýšľala nad skvelou teóriou čo by som robila, keby lietadlo padalo, sedela som v ňom pripútaná a už sme leteli nad Slovenskom. Viem, nebolo to celkom povolené, ale túto cestu by som asi neprežila, keby som si nenasadila slúchadlá. Samozrejme v mojom playliste boli ako prví One Direction. Predstavovala som si, ako ich možno uvidím naživo. Podvedome som sa usmievala. Až som nakoniec zaspala. 

I wish 7

Zobudila som sa až na ďalší deň. Otec s Anne neboli doma. Myslela som si, že išli niekam na nákup, ale nejako dlho sa nevracali. Volala som mu, ale mobil mal doma. Neriešila som to až tak. To bolo normálne, možno sa zdržali s nejakým  starým priateľom otca.
 Ležala som ešte asi trištvrť hodinu, potom som vstala. Na stole bol odkaz od oca naškrabaný veľmi narýchlo.
 Bolo na ňom napísané: „Mel, Anke bolo strašne zle, neskôr ti všetko vysvetlím. Šli sme do nemocnice. Hneď keď budem mať trocha času, zavolám ti. Ocko.“
 Telom mi prešiel neuveriteľný chlad. Cítila som, ako sa od strachu trasiem. Nevedela som, čo sa stalo. Nebola som tam, keď sa to stalo. Nebola som pri nej. Nemohla som byť jej oporou. Bolo to to najhoršie, čo som kedy cítila. Nebol to len strach, ako keď idem písať nejaký dôležitý test. Nič také. Bolo to miliónkrát horšie. „Hneď keď budem mať trochu času, zavolám ti“ zneli mi v hlave tieto slová. Znamená to, že sa stalo niečo vážne, že bude musieť byť pri Anne dlho. 
„Ach bože. Na svete sú miliardy ľudí. Prečo ona?“ hovorila som si sama pre seba. Nevedela som, čo mám robiť. Prvé čo ma napadlo, bolo zavolať Daniele. Potrebovala som oporu. Niekoho, kto ma povzbudí, aj keď som pochybovala, že sa to dá.
 „Ehmm.. Dan? Prepáč prosím ťa, že ti volám takto skoro ráno, ale potrebujem ťa tu.“ povedala som mojim vyklepaným hlasom.
 Daniela sa ozvala ešte so zaspatým hlasom: „Mel, čo sa stalo? Alebo nič nevysvetľuj. Bežím k tebe.“ Zložila. Neprešlo ani 5 minút, keď sa zrazu rozvalili dvere v ktorých stála zadychčaná Daniela. Ešte som ju nikdy nevidela takúto vystrašenú a neupravenú. 
„Mel, čo sa preboha stalo?“ opýtala sa. Nič som jej nepovedala, len som sa jej zavesila okolo krku. Plakala som. Nevedela som to zastaviť, proste to šlo samo. Len ťažko som Daniele vysvetlila, čo sa vlastne stalo. Keď sa mi to podarilo, snažila sa ma upokojiť. Vravela, že to že sú v nemocnici, nemusí značiť to, že sa jej stav zhoršil, no keď som jej ukázala lístoček, ktorý mi otec nechal, nevedela, čo mi má na to povedať. Videla som jej na očiach, že už nemá nič, čo by mi povedala. Položila moju hlavu na jej plece.
 „Všetko bude dobre.“ Dostala nakoniec zo seba.
 Cítila som, ako jej búši srdce. Aj keď som sa cítila totálne pod psa, čakala som na telefonát ktorý nie a nie prísť, zistila som, čo znamená to slovo priateľstvo. Dan nie je ako Viktor. On sa na mňa jednoducho vykašľal. Niekam odišiel, neviem kam. Neozval sa mi už asi dva týždne. Ešte že mám Danielu. Ďakujem pánu bohu za to, že mi ju osud priviedol späť do života. Naozaj je pravda, že priateľa spoznáš v tých horších chvíľach. Čas bežal a telefón nie a nie zazvoniť až nakoniec... sa to stalo! Konečne! V momente som zodvihla.
 „Dcérka, som v nemocnici. Nepoviem ti, kde, lebo viem, že prvé čo by si spravila by si sem prišla a to naozaj nechcem. Lekári mi nechcú povedať čo sa deje, kým si nebudú celkom istí. Takže neviem o nič viac, ako ty.“ Povedal otec, no z jeho hlasu som cítila čosi, čo som cítila len raz a to vtedy, keď Anne zobrali prvý krát do nemocnice. Keď jej z úst šla krv, keď jej začali vypadávať jej dokonalé vlásky. Cítila som z jeho hlasu toľko strachu, ako nikdy v živote.
 „Oci, ja chcem ísť za Annou! Je mi jedno, čo si o tom myslíš. Chcem.. Potrebujem ju vidieť.“ Odpovedala som mu.
 „Mel, nenaliehaj na mňa. Viem, prečo to robím. Nechcem ti ubližovať. Zavolám ti ešte. Maj sa.“ Potichu pošepkal do telefónu. 
„Oci ja...“ položil. Surovo zložil. 
Bola som ešte nervóznejšia ako pred tým.
 Dan mi vzala mobil z ruky a precedila pomedzi zuby: „Mel, nerob to horším, ako to je. Otec ti určite dá vedieť, ak by sa niečo stalo.“ 
Práve toho som sa bála. Bála som sa, že mi zavolá, že sa stav zhoršil. Čo ak sa jej niečo stane. Keď sa jej stav konečne zmiernil, stane sa toto? Život je niekedy strašne krutý. Ani neviem ako, už bola jedna hodina poobede. Celý ten čas som presedela Daniele na pleci so strachom vo vnútri a slzami na tvári. 


Bola u mňa od ôsmej a určite neraňajkovala. Som ja ale hlúpa. Rýchlo som urobila palacinky, ale musela mi s nimi pomôcť. V mojich rukách som nedokázala podržať nič dlhšie ako tri sekundy. Palacinky boli celkom chutné, až na to že boli maximálne dotrhané. Vyzerali, ako keby som ich robila prvý krát. V živote som nejedla nič s takou nechuťou. Prisahala som, že ak sa Anne niečo stane, neprežijem to. Nedokázala by som prežiť ďalšiu takúto stratu. Už len naučiť sa žiť bez matky bolo ťažké. Dojedli sme, upratali sme za sebou. Celé nám to trvalo asi hodinu, no za celý čas sme nepreriekli ani jedno slovo. Bolo to čudné, hlavne pri Dan, ktorá rozpráva neustále.
 „Ehmm. Mel, ja viem že je to pre teba ťažké, ale prosím ťa, neopúšťaj sa. Potrebuješ odvahu. Ver, že všetko dobre dopadne.“ Vypustila zo seba Dan ako bolo vidieť, nasilu.
 „Dan, ja.. ďakujem ti že stojíš pri mne. Že si sa na mňa nevykašľala. Že mi dávaš silu. Ale veď ja ani neviem, čo sa deje. Neviem, čo mám a čo nemám robiť.“ Odpovedala som jej a znova sa mi z očí zgúľali slzy. 
Ona nepovedala nič, len ma objala. Bolo nádherné cítiť, že je pri vás niekto, kto vám pomáha. Nedokázala som ani opísať, ako strašne mi pomáhala. Ani neviem ako, zaspala som. Zobudila som sa až okolo pol šiestej a našla som Danielu ležať vedľa mňa na posteli. 
Vstala som a ocko bol už doma.

I wish 6

Zbehli sme domov pre Aničku. S úsmevom na tvári nás privítala.
 „ Anne, obliekaj sa, šup-šup ideme do Optimy. Je tam pre teba prekvapenie.“ Sestrička sa nádherne usmiala. Bolo na nej vidno, aká je šťastná. Strašne málo chodila von. Stále len sedela doma s ocinom. Ocko  nechodil do práce, pretože sa niekto predsa o malú musel starať. Starých rodičov som mala každého v inom meste. Videla som ich strašne málo. Ale, človek si zvykne na všetko, čo príde. Tak to už jednoducho je a nič sa s tým nedá robiť.  O Pol jednej sme už boli na mieste. Najprv sa ukázal šašo s nejakými ďalšími neviemkým, nedalo sa to rozpoznať. Neskôr prišiel jeden pán a povedal deťom príbeh. Až napokon nechali detičky si kresliť. Anne si našla nových priateľov. Neverili by ste mi, aký to bol nádherný pocit vidieť ju takú šťastnú. Dala by som čokoľvek za to, aby som ju takto mohla vidieť stále. Keď sme boli na odchode, Anne mi ukázala obrázok, ktorý nakreslila. Bol to šašo. ...počkať!.. bol to šašo s tvárou Harryho Stylesa. To dievča ma prekvapuje každým dňom viac a viac.  Obrázok dala jednému pánovi, ktorý to celé organizoval. Povedal nám že on si tiež prešiel rakovinou a ani nevie ako a dostal sa z toho. A teraz to chce pre každého, pretože vie, aké to je keď ste tak strašne obmedzený. Musel to byť veľmi dobrý človek. Doma mal rodinu, deti a pritom sa staral ešte aj o toto.

Cesta domov trvala ako si nezvyčajne dlho. To bude asi tým, že sme v Optime prešli ešte „pár“ obchodov. No čo, aj my sme len ľudia, ženy, to sa nedá odolať. S kopou nákupných tašiek sme sa pobrali. Chceli sme ísť na buse, ale akosi žiaden neprichádzal. Neostávalo nám nič iné iba ísť na pešo. Unavené ako psy sme boli už v polovici cesty. V tom okolo nás prešlo akési obrovské auto s čiernymi sklami. Už sme sa načudovali, tu sa to stáva takmer stále, že tu boli mafiáni. Je to predsa len dosť veľké mesto. Auto začalo brzdiť. Najprv som si myslela, že o nič nejde, ale keď úplne zastalo pred nami, zľakla som sa. Nevedela som čo mám v tej chvíli robiť. Možno by som sa rozbehla, ale mala som so sebou sestričku a tej by to len a len uškodilo. Z auta pred nami začali vystupovať ľudia. Piati. Anne mi pustila ruku a rozbehla sa k nim. Nechápavo som pozerala a rozbehla sa za ňou.
 „Anne, to nesmieš! Prosím ťa, stoj!“ kričala som na ňu so strachom v hlase. Ona však nepočúvala. Priletela k jednému z nich a objala ho.
 „Asi mi šibe.“ Ozvalo sa z Daniely. Nechápavo som sa na ňu pozrela. Zízala na chalanov za autom. Zaostrila som oči a myslela som si, že odpadnem.  Srdce mi začalo trepať ako bláznivé, do pľúc mi už nedochádzal žiaden kyslík, stála som tam s rozklepanými rukami a myslela som, že som na najlepšej ceste do hrobu.

Nebol to sen, bolo to naozaj. A to neboli obyčajní chlapi. Mne sa práve splnil môj životný sen a teraz mám umrieť? Rýchlo som sa nadýchla. 
Anne prišla ku mne a povedala: „Mel pozri, toto sú moji noví kamaráti z Optimy. Vieš, keď si odišla na WC spolu s Danielou a boli ste tam vyše hodiny, prišli oni. To oni zorganizovali celé to tam. Nie ten pán. On sa tak iba tváril aby.. no veď vieš.“
 Neverila som vlastným očiam, predo mnou stáli ONE DIRECTION. Neverila som tomu až do chvíle, kým sa predo mňa nepostavil Zayn a nepovedal: „Ahoj Mel, tvoja sestrička o tebe veľa rozprávala. Myslím, že nás poznáš. Ja som Zayn, toto je Harry, Louis, Niall a Liam.“
 Dobre, nepovedal to v slovenčine, ale anglicky som už čo-to vedela a ako som si všimla, aj Anne sa s nimi dohovárala čudným spôsobom slovíčok, ktoré som ju naučila.
 Pozerala som naňho s vytreštenými očami. Jediné čo zo mňa v tom momente vyšlo bolo: Ó..môj..Bože!“ Chalani sa zasmiali. 
Podišiel ku mne Harry a povedal: „Mel, neboj sa, my nehryzieme.“
 Nedokázala som uveriť tomu, čo sa teraz deje. Harry Styles, môj imaginárny priateľ stál práve predo mnou a ja som tam stála ako pripečená. Povedal to s tým jeho nádherným úsmevom ktorý má na každej fotografii. Zhlboka som sa nadýchla, prehltla som sliny, pozrela sa na nich a konečne zo mňa vyšlo čosi viac. „Ahojte, prepáčte mi to, ale nedokážem uveriť čo sa to deje. Zatiaľ mám pocit, že sa mi to len sníva a o chvíľu sa zobudím.“ ..... a tak sa aj stalo.
 Keď som konečne mala pocit, že sami to nesníva, uvidela som nad sebou Danielu ako mi vravela: „Mel, vstávaj! Už vystupujeme.“ 
Porozhliadla som sa okolo a zistila som, že sedím v autobuse na ceste z Optimy. Deň bol veľmi namáhavý, bola som strašne unavená a tak som zaspala v autobuse. Nevedela som, ako sa mám teraz cítiť. Bola som pobúrená tým, čo sa práve udialo. Ale treba uznať, bol to nádherný sen. Nedokázala som zabudnúť na to, ako sa na mňa krásne Harry usmial.

Vystúpili sme z autobusu. Hlava ma strašne bolela od únavy. Aj tak som stále premýšľala nad mojim snom. Keby sa mi také čosi snívalo každú noc. Keby som tak s nimi, respektíve s ním mohla byť aspoň imaginárne v noci. Nereálne. Pomaly sme zo zastávky prešli až domov. V polovici cesty sme sa rozlúčili s Dan. 
 „Mel, necítim sa dobre.“ Povedala mi sestra.
 „Čo ti je zlato?“ opýtala som sa jej.
 „Neviem, akosi sa mi krúti hlava.“ 
 Zľakla som sa. Vzala som ju na ruky a preniesla som ju až domov. Vošli sme dnu a otec na nás už nedočkavo pozeral.
 „Kde ste pre boha boli tak dlho? Neviete si ani predstaviť, ako veľmi som sa bál.“ Všetko som mu dopodrobna vysvetlila, zbehla som zatiaľ uložiť Aničku do postele a taktiež som si zbehla ľahnúť. Mala som divný pocit, akoby sa malo niečo stať. Ktovie prečo.

I wish 5

Teraz sem pridávam troška dlhšiu časť, pretože som sľúbila, že o pár častí to bude hlavne o One Direction. :) Musím to nejak stihnúť. Takže Vám prajem príjemné čítanie. Dúfam, že sa bude páčiť.

„Viks, čo sa deje?“ spýtala som sa ho a hneď ma prešli pochybnosti o tom, či je na drogách. To bol len výplod mojej fantázie. Teraz som si bola istá že sa deje niečo úplne iné.                                 „Mel, keď som bol s tebou, mal som pocit, že ty ku mne necítiš len obyčajné kamarátstvo, že je to niečo viac.“ Potichu prehlásil. Ja som nevedela čo mu mám na to povedať. Mám klamať alebo mu mám povedať pravdu? „Ehmm.. No Viks, nechcem ti klamať, naozaj sa mi veľmi páčiš.“ Dostala som zo seba. „Mel, ja nikdy nebudem môcť byť s tebou. Vieš, ja nikdy nebudem môcť byť s nijakým iným dievčaťom.  Mne sa totiž... dievčatá nepáčia.“

„Čože?“ po toľkých rokoch priateľstva mi to povie až teraz, keď som k nemu začala niečo cítiť? Niečo viac ako len obyčajné kamarátstvo. ,,Prepáč, ale ja.. musel som ti to povedať.“

Rozbehla som sa preč zo školy. Kašľala som na to, že budem mať neospravedlnenú hodinu, že môžu zavolať ocina do školy. Kašľala som na všetko, dokonca aj na to, že som v jedálni nechala Danielu samu. Musela som niekam odísť, niekam si poplakať, porozmýšľať nad všetkým. No jedno som vedela, nesmela som ísť domov. Napadlo ma jedno miesto. Keď som bola ešte s Dan malá, postavili sme si jeden nádherný domček na strome, ktorý som nebola pozrieť odvtedy, odkedy odišla preč. To bolo to pravé miesto.

Keď som tam prišla, všetko vyzeralo presne tak, ako keď som tam bola naposledy. Až na nejaké drobnosti. Potôčik, ktorý pretekal okolo domčeka už nebol ten istý. Dnes v ňom bolo asi päťkrát viac vody, ktorá sa vylieva z koryta. Ale domček bol stále rovnaký. Jeho steny boli ružovej a tyrkysovej farby, keďže sme sa nikdy s Dan nevedeli dohodnúť, ktorá farba bude naša spoločná. Keď som vošla dnu, bola tam stále tá istá lavička a stolček, ktorý sme tam ledva vtrepali. Kým som sa zamýšľala nad tým, koľko krásnych okamihov som tu prežila, zistila som že mám úsmev na tvári. Sadla som si na našu malinkú lavičku. Dúfala som, že vydrží moju váhu. Začala som premýšľať o tom, čo mi vlastne povedal Viktor. Nasadila som si slúchatká a nevnímala nič, čo je okolo mňa. Prečo som sem vlastne prestala chodiť? Je tu perfektne. Nikto ťa nepočuje, nikto ťa neľutuje. Si len ty a tvoje problémy. Po dlhom premýšľaní som prišla na to, že Viktor mi vlastne nič nespravil. Skôr naopak. Bol ku mne úprimný a nenechal ma žiť v ilúzii. Mala by som mu skôr poďakovať. Takže môj bývalý idol je gay. Hmm, zaujímavé, to by som asi nemala rozprávať ani Daniele. Pozrela som sa na mobil, kde som si našla 14 zmeškaných hovorov a 3 smsky typu : „Mel, kde si?“ alebo „Mel, prosím ťa zodvihni to. Potrebujem s tebou hovoriť.“ Až nakoniec som nabrala toľko odvahy a zavolala som Viktorovi. „ehmm.. Viktor? Prosím ťa, prepáč mi to. Nechcela som odísť, len ma to veľmi zaskočilo.“ No v telefóne sa neozval Viktor, ale akýsi čudný chlapčenský hlas ktorý povedal: „Melanie, prečo mu tak strašne ubližuješ? Berie ťa za najlepšiu priateľku a keď sa ti zdôverí s niečim, čo nevie nikto, obrátiš sa mu chrbtom? A to si hovoríš najlepšia priateľka?“ Zložil. Ach ja hlupaňa, čo som to spravila? Ten chalan v telefóne mal pravdu. Som tá najhoršia najlepšia priateľka. Musím ho ísť nájsť!

Prešla som všetky jeho obľúbené miesta, no nikde som ho nemohla nájsť. Až nakoniec ma napadlo jedno jediné miesto, kde by mohol byť. Tam, kde som ho včera videla z autobusu. Rozbehla som sa tam, nebolo to až tak ďaleko. A nemýlila som sa. Bol tam Viktor a ešte jeden chalan, s ktorým sa objímal. Podišla som k nim a prehlásila som: „Viktor, prosím ťa prepáč mi, bola som len zmätená. Nikdy by som ti nechcela ublížiť. A to že si gay? To mi absolútne nevadí. Každý z nás je nejaký.“ Dohovorila som so slzami v očiach. „Mel, ja som ti nechcel ublížiť. Nikdy. Ja za to, čo sa so mnou deje nemôžem. Proste to tak je.“

Objali sme sa a týmto naša hádka skončila. Konečne. Predstavil mi jeho chalana, ktorý sa volal Tim. Bol to super chalan. Zábavný, vtipný... pekný. Povedala by som, že Viktor má vkus, ale nechcela som ho tým uraziť, tak som si to radšej nechala pre seba. Strávila som s nimi veľa času, až som si spomenula na Danielu , na ktorú som sa vykašľala len kvôli mojej hlúposti. Zavolala som jej a odišla som od chalanov. S Dan sme sa dohodli, že si niekam ideme sadnúť, no chvíľu potom mi volala moja matka. Znela veľmi vystrašene. Povedala mi, nech sa zmilujem a prídem domov čo najskôr. Prvé čo ma napadlo bolo hrozné. Čo ak sa niečo deje s mojou sestričkou? V behu som volala Dan, že nebude možné sa stretnúť v kaviarni, pretože sa musím ponáhľať domov, ale že môže prísť k nám. „Tak fajn, čakaj ma o pol štvrtej.“ Povedala a zložila. Keď som konečne stála pred bytovkou, vydýchla som si. So sestričkou sa nič nedialo. Ona len nakreslila jeden dokonalý obraz. Boli to One Direction. Dokonca mi nakreslila Harryho úplne vpredu. Ja viem, vám sa to možno nebude zdať ako niečo, čo stojí za povšimnutie. No pre mňa to tak nie je. Štvorročné dievčatko s leukémiou nakreslilo  portrét, ktorý je takmer zhodný so skutočnosťou. Bola som na ňu veľmi pyšná.

Keď prišla Dan, povedala som jej, že vezmem aj sestričku a môžeme si ísť sadnúť do cukrárne. Súhlasila. O štvrtej sme si už pochutnávali v mojej obľúbenej cukrárni na zmrzline. Dala som si banánovo-čokoládovú, Anne jahodovú a Dan si dala citrónovú. Bolo nám fajn. Nevedela som že Daniela má tak rada deti. Nevyzerala na to. Neskôr mi povedala, že moja sestra nemôže byť chorá. Vraj to bude nejaký omyl. Je rozumnejšia ako hociktoré iné zdravé deti. Objala som ju a poďakovala jej.

Ďalšie dni ubehli rýchlo, až ma čakal víkend. S Viktorom som sa videla už len minimálne, ale večer mi stále zavolal aký mal deň, no už sa nepýtal na mňa, na mamu, na Anne. Povedal mi, čo chcel a zavesil. Naše priateľstvo krachovalo. Bolo mi to veľmi ľúto, ale mala som tu Danielu. V živote som nevidel niekoho viac optimisticky naladeného ako ju. Na všetkom zlom našla niečo dobré. Bolo mi s ňou skvelo. Keď sme sa rozprávali o hudbe, prišli sme na tému One Direction. Keď sme zistili, že obe sme ich fanúšičky, možno aj niečo viac, boli sme nadšené. Bláznili sme sa. Každý deň sme boli  spolu. Boli to nádherné dni prežité s ňou. Cez víkend sme šli do kina. Dávali nejaký film o upíroch. Veľmi som to nemusela, ale Daniela bol pobláznená Taylorom Lautnerom, a čo človek nepraví pre kamarátku? Tak som tam teda šla s ňou. Najprv sme v Košiciach pobehali obchody. Keď sme si konečne sadli niekam do Mc Donaldu, na obrovskej obrazovke začal nejaký pán rozprávať. Vraj sa koná niečo pre onkologicky choré deti. Spomenula som si na Anne, na sestričku. Chceli ich trocha zabaviť. Vy mysleli im rôzne záujmové krúžky, tu v optime. Sestričkina rakovina bola už v rozsiahlom štádiu. Vypadali jej vlásky, vyzerala veľmi bledo, no aj tak nestrácala chuť do života. Ak rada by som jej pomohla. Ako rada by som sa s ňou radšej vymenila. Prečo to muselo postihnúť práve ju? Tisli sa mi slzy do očí, no Dan ma rýchlo objala a povedala : „Poď, ideme pre Anne, odvedieme ju tam. Nech je šťastná.“ Ona ani nevie s akou radosťou som ju počúvala. „Dan, sľúbila som ti predsa, že pôjdeme na upírov.“ Povedala som jej cez slzy. „Vlci sú vedľajší. Film si stiahneme o dva týždne a pozrieme si ho u nás doma.“ Prehovorila. Bola to úžasná osoba. Nemyslela na seba, vždy chcela dobre každému. Aj najväčšiemu nepriateľovi. Nikdy nikomu nepriala nič zlé. Chcela by som byť ako ona. 

I wish 4

 Ďalšie ráno prebiehalo ako každé iné. Rýchlo som sa naraňajkovala, dala sprchu, nalíčila, na seba som hodila legíny  a nejaké dlhšie trička s americkou vlajkou a utekala som na bus. Vchádzala som dnu, a zrazu som ju videla. Stála tam presne ako pred dvoma rokmi. Zase tá istá blonďavá osôbka strednej postavy (vždy som jej ju závidela),  oblečená celá v tyrkysovom. 

,,Daniela!“ to bolo jediné, čo zo mňa v ten moment vypadlo.

 „Melanie Lesyová, ani trocha si sa nezmenila.“ Objala ma s jej nádherným úsmevom na tvári.

„Kde teraz bývaš?“ spýtala som sa jej so zvedavosťou. No keď mi povedala adresu, takmer som odpadla. „Dans, to naozaj bývaš len o dva bloky ďalej odo mňa?“ s údivom som na ňu pozerala.

„Áno, no nie je to skvelé?“ zasmiala sa. Bolo to viac ako skvelé, bolo to úžasné. Najlepšie kamarátky. Znova.

Daniela mi v autobuse porozprávala všetko, čo sa jej stalo, o jej prvej láske na ostrove. No povedala aj o tých horších veciach. Vraj si tam jej otec našiel niekoho nového, jej mamu dobre šľak netrafil, a tak sa vrátili naspäť, už len oni dve. Keď mi popísala ten ostrov, myslela som si že klame. Popísala tam každú jednu palmu, každú jednu reštauráciu, všetko. Popísala to tak dokonalo, až som si myslela že namiesto nej som tam bola ja.

Keď sme už vošli do školy (Viktor nestál na našom mieste ako každý deň), rozdelili sme sa, pretože Dan ešte musela ísť za riaditeľom, pretože bola v škole prvý deň. A hoci sa jej mama s ním už dávnejšie dohodla, čo a ako bude, predsa len za ním musela ísť aj ona. Ja som zatiaľ šla na hodinu. Hneď prvá bola matika, ale to mi až tak nevadilo. Neviem, ako sa mi to podarilo ale toto učivo ma akosi začalo baviť. Prešlo 25 minút z hodiny, keď v tom niekto zaklopal na dvere. Bol to riaditeľ s Dan. Predstavil ju celej triede a povedal jej, že si má sadnúť kam len bude chcieť.

 Chalani ju totálne žrali, volali ju, aby si šla sadnúť k nim, no ona bez váhania podišla k mojej lavici a s jej dokonalým úsmevom sa spýtala: „Smiem?“ 

Ja som jej zatiaľ uvoľnila miesto, kým riaditeľ rozprával ako sa k nej máme chovať a podobné veci. Deň mi zase prešiel ako voda. Viktora som stretla na obede. Pozdravil sa mi a sadol si k nám. Daniela po ňom čudne pokukovala, ale nevšímala som si to, to ona robila stále. Viktor sa ma spýtal, či by som mohla na chvíľku. Išla som s ním pred jedáleň zatiaľ čo k Daniele sa v tom momente nasáčkovali chalani.

„Mel, ja.. musím ti niečo povedať.“ S vážnou tvárou sa mi Viktor prihovoril. 

„Prepáč, že som ti nedvíhal, ale nevedel som, čo ti mám povedať.“ 

i wish 3

Celý deň mi prešiel ako voda. Ani neviem ako, už som sa ocitla na obede s Viktorom, ktorý bol dnes, neviem prečo, ale veľmi divný. Nerozprával nič, len jedol a niekam sa strašne ponáhľal. „Deje sa niečo, Viks?“ snažila som sa z neho dostať čoby len jedno slovo, no Viktor len pokrútil hlavou. Celý obed sme len presedeli, nepovedali sme ani len jedno slovko. Bolo mi to divné, Viktor mi vždy rozprával jeho vtipné zážitky z dňa. Keď sme dojedli, Viktor sa pobral na hodinu a ja som sa pobalila a odišla som domov. Rozhodla som sa, že pôjdem pešo, ale nevyšlo mi to, tak som sa pekne pobrala na zástavku. Autobus som stihla len tak-tak. Nastúpila som, sadla som si a nasadila si slúchatka do uší. Celú cestu som premýšľala, čo sa deje s Viktorom, až zrazu som.. pozrela som sa von oknom a videla som, ako stojí Viktor s nejakým čudným chalanom a rozprávajú sa. Boli akosi zvláštne blízko pri sebe. Toto bol záver, ktorý ma napadol ako prvý: „Viktor lieta v drogách.“ Ale prečo práve on? Konečne chalan ktorý pre mňa znamená viac ako kamarát? Čo teraz? Mám mu pomôcť sa z toho dostať? A prečo mi vlastne klamal, že ma osem hodín? Alebo nebodaj ušiel zo školy? Hlavou mi prešlo toľko otázok, samozrejme bez odpovedí. Celé popoludnie som nedokázala myslieť na nič iné, len naňho. Volala som mu, ale nikdy to nevzal. Toto sa mi stalo iba raz v živote a to keď bola jeho mama v nemocnici a mobil ma doma. Potrebovala som sa veľa učiť, predsa len na gymnáziu to nie je hračka. Ale potom prišla moja sestrička. Chcela, aby sme si zase opakovali angličtinu. To bolo okrem kreslenia, jediné, čo sme spolu mohli robiť. Milovala to, občas mala lepšiu výslovnosť ako ja, a to sa učím angličtinu 7 rokov. Toto dievča malo neobvyklú pamäť. Vedela si zapamätať všetky slovíčka, ktoré som jej povedala. Takže z môjho učenia na chémiu nakoniec nebolo nič. Chvíle s mojou úžasnou sestričkou pre mňa znamenali 100-krát viac ako čokoľvek iné.

Keď sme s Anne skončili, hodiny ukazovali už štvrť na deväť, čo znamenalo že ona pôjde pekne do postieľky a ja si ešte sadnem k tým trápnym knihám. Ale zasa sa mi to nepodarilo. Zazvonil mi mobil. V duchu som pevne dúfala, že to bude Viktor, ale aj keď to on nebol, celkom ma telefonát potešil. ,,Ahoj Mel, ako sa máš? Práve sme sa nasťahovali späť do Košíc.“ Oznámila mi moja bývalá najlepšia kamarátka Daniela. ,,Ahoj Dans, tak to je super, kedy dáme stretko? Už som ťa strašne dlho nevidela, myslela som, že sa už neuvidíme.“ Odpovedala som a ani neviem ako sa mi konečne na tvári zjavil úsmev. Dobre, nebol to celkom úsmev, ale celkom sa to na úsmev začínalo podobať. „Preboha Mel, snáď si si myslela že sa ma zbavíš?“ so smiechom do mňa zapárala. ,,Tak trochu. Ale som šťastná, že si sa ozvala. Kam budeš chodiť do školy?“ „Samozrejme, že nastupujem hneď zajtra na tvoju školu.“ Povedala Dan a dodala „Okay, musím končiť, zajtra sa určite vidíme. Pozdravuj doma. Paps.“

Túto babu som milovala pre jej optimizmus. Nevidela som ju celé 2 roky. Odsťahovali sa s rodičmi na nejaký ostrov a som zvedavá, aký dôvod mi povie zajtra na to, že sa vrátili. Ani neviem ako, zrazu bolo pol jedenástej. Zašla som do sprchy, ktorá mi dnes trvala akosi krátko, rýchlo som sa navliekla do mojej ružovej pyžamy a šup-šup do postele. Zapla som si na iPode One Direction a ani neviem ako, v momente som spala. 

I wish 2

Bola som síce veľmi zhovorčivá, ale iba k ľuďom ktorých naozaj poznám. Neznášala som v škole tie otrasné pretvárky učiteľov, ktorí sa tvária ako najlepší priatelia, ale keď príde na lámanie chleba, vtedy sa každý ukáže v dokonalom svetle. Chodila som na gymnázium. V štvrtom ročníku na základnej škole som prestúpila, to bol sen mojej matky. Na základke som bola hviezda triedy, ale iba pri učiteľoch. Nikdy som tam nemala najlepšie kamarátku a keď som si konečne myslela, že ju mám, zistila som, že je to len obyčajná zmija. Odvtedy som si nehľadala nové priateľstvá, proste som bola sama, alebo som bola so sestričkou. Ale odvtedy ubehlo mnoho času a ja som sa dala dokopy, po všetkých pádoch, ktoré som utrpela, ktoré moja rodina utrpela som sa naučila prijať život taký, aký je. So všetkým, čo k nemu patrí. Takáto som sa narodila, nie preto, aby som sa zmenila. Takto som sa narodila preto, lebo som taká jednoducho mala byť, takto ma tu asi niekto, možnože niečo chcelo.

Kým som sa stihla spamätať, sedela som v autobuse na ceste do školy. Autobus bol dnes nejaký plný, bolo mi to čudné, až potom som si uvedomila čo je dnes za deň. Na našej škole sa stále niečo nové vymýšľa, aby nebola taká všedná (aj keď pre mňa neznamená nič viac, ako ktorákoľvek iná škola). Dnešný deň bol v znamení hudby. Do školy sa dokonca nasáčkovali aj študenti, ktorí bežne chodia poza školu. Kašlala som na to, čo sa deje v našej „dokonalej“ škole, bolo mi to jedno. Je to pre mňa iba jedno veľké peklo, avšak.. áno, existuje človek, ktorý každým dňom mení môj pohľad na školu, ľudí, okolie – mení môj pohľad na život – Viktor

Vošla som do tej obrovskej budovy, na ktorej bolo napísané : „Gymnázium“

„Bleee.“ Pomyslela som si a vošla som dnu. Áno, zase tam stál. Ako každý deň. Otočený ku mne, s nádherným úsmevom na tvári, dokonale upravenými čiernymi vlasmi, brutálne zvádzajucími očami tmavohnedej až čiernej farby a zase raz najštýlovejšie oblečení. Zakaždým, keď som ho videla, zdalo sa mi, ako keby som sa pozerala na Zayna, chalana s tej iste skupiny ako Harry.  „Ahoj Mel.“ Pousmial sa. Neznášala som svoje meno, ale v jeho podaní znelo tak sladko. „Ahoj. Tak čo do akého hudobného štýlu si sa hodil dnes, Viks?“ podrýpala som. „Em, prosím ťa, prestaň. Dobre vieš, že tieto trápnosti na našej škole nedokážem obstáť. Už aby som bol odťiaľto vonku.“ Zabudla som sa zmieniť, že Viks bol o 2 roky starší ako ja, čo znamenalo že o rok príde maturita a ja stratím posledného človeka, na tejto skvelej škole. „Niekto tu asi vstal z postele ľavou nohou. Nič si z toho nerob. Koľko máš dnes hodín?“ snažila som sa uvoľniť napätie. „Dnes mám osem, ale po piatej pôjdem na obed, nezájdeš so mnou?“ „Bude mi potešením, pán Spelman.“ Pousmiala som sa. Neznášal keď ho tak niekto volal, ale na mňa si už, mám taký pocit, zvykol. „Okej Mel, musím ísť na hodinu, vidíme sa po piatej tu na chodbe.“ Povedal a rozbehol sa k chlapčenským šatniam. „Fajn..“ vypadlo zo mňa, no ako som si všimla, pozde. Po nejakom čase státia na chodbe som si uvedomila, že sa ešte stále podvedome usmievam, ako stále, keď som s ním. Radšej som si švihla, lebo do zvonenia zostávali nejaké tie 2 minútky a ja som si chcela ešte zopakovať učivo.

V triede to  vyzeralo tak ako vždy. Banda 15 ročných chalanov skákali ako keby ich práve vypustili z nejakej uzatvorenej miestnosti v ktorej boli asi celý svoj život. Baby sedeli pri jednom stole a rozprávali sa o šminkách, chalanoch. Nič pre mňa. Nepotrebovala som nikomu vešať na nos akú používam špirálu, pudrenku, koľko stála, kde som ju kúpila a tak ďalej. Sadla som si do svojej lavice a začala som čítať posledné učivo z občianky. Keď učiteľka vošla do triedy, nastalo ticho. V posledných laviciach sa zrazu ozval šuchot. Tie namyslené baby zase začali ohovárať profku. Neznášam ich! Profesorka bola veľmi útla žena. Nepopieram, obliekala sa veľmi staromódne, ale čo by ste chceli čakať od 57-ročnej ženy ktorá celý svoj život strávila učením na tejto škole a vychovávaním takýchto pubertiakov. Najvtipnejšie na nej však bolo, že nosila stále obrovské okuliare, ktoré jej zakrývali takmer celú tvár. No túto ženu som ja mala, neviem prečo, veľmi rada. Bola veľmi milá, ale najviac som mala na nej rada, že bola priama. Nepotrebovala sa s nikým tutlať. Proste mu povedala čo si myslí. Náhodou bola fajn.