I wish 6

Zbehli sme domov pre Aničku. S úsmevom na tvári nás privítala.
 „ Anne, obliekaj sa, šup-šup ideme do Optimy. Je tam pre teba prekvapenie.“ Sestrička sa nádherne usmiala. Bolo na nej vidno, aká je šťastná. Strašne málo chodila von. Stále len sedela doma s ocinom. Ocko  nechodil do práce, pretože sa niekto predsa o malú musel starať. Starých rodičov som mala každého v inom meste. Videla som ich strašne málo. Ale, človek si zvykne na všetko, čo príde. Tak to už jednoducho je a nič sa s tým nedá robiť.  O Pol jednej sme už boli na mieste. Najprv sa ukázal šašo s nejakými ďalšími neviemkým, nedalo sa to rozpoznať. Neskôr prišiel jeden pán a povedal deťom príbeh. Až napokon nechali detičky si kresliť. Anne si našla nových priateľov. Neverili by ste mi, aký to bol nádherný pocit vidieť ju takú šťastnú. Dala by som čokoľvek za to, aby som ju takto mohla vidieť stále. Keď sme boli na odchode, Anne mi ukázala obrázok, ktorý nakreslila. Bol to šašo. ...počkať!.. bol to šašo s tvárou Harryho Stylesa. To dievča ma prekvapuje každým dňom viac a viac.  Obrázok dala jednému pánovi, ktorý to celé organizoval. Povedal nám že on si tiež prešiel rakovinou a ani nevie ako a dostal sa z toho. A teraz to chce pre každého, pretože vie, aké to je keď ste tak strašne obmedzený. Musel to byť veľmi dobrý človek. Doma mal rodinu, deti a pritom sa staral ešte aj o toto.

Cesta domov trvala ako si nezvyčajne dlho. To bude asi tým, že sme v Optime prešli ešte „pár“ obchodov. No čo, aj my sme len ľudia, ženy, to sa nedá odolať. S kopou nákupných tašiek sme sa pobrali. Chceli sme ísť na buse, ale akosi žiaden neprichádzal. Neostávalo nám nič iné iba ísť na pešo. Unavené ako psy sme boli už v polovici cesty. V tom okolo nás prešlo akési obrovské auto s čiernymi sklami. Už sme sa načudovali, tu sa to stáva takmer stále, že tu boli mafiáni. Je to predsa len dosť veľké mesto. Auto začalo brzdiť. Najprv som si myslela, že o nič nejde, ale keď úplne zastalo pred nami, zľakla som sa. Nevedela som čo mám v tej chvíli robiť. Možno by som sa rozbehla, ale mala som so sebou sestričku a tej by to len a len uškodilo. Z auta pred nami začali vystupovať ľudia. Piati. Anne mi pustila ruku a rozbehla sa k nim. Nechápavo som pozerala a rozbehla sa za ňou.
 „Anne, to nesmieš! Prosím ťa, stoj!“ kričala som na ňu so strachom v hlase. Ona však nepočúvala. Priletela k jednému z nich a objala ho.
 „Asi mi šibe.“ Ozvalo sa z Daniely. Nechápavo som sa na ňu pozrela. Zízala na chalanov za autom. Zaostrila som oči a myslela som si, že odpadnem.  Srdce mi začalo trepať ako bláznivé, do pľúc mi už nedochádzal žiaden kyslík, stála som tam s rozklepanými rukami a myslela som, že som na najlepšej ceste do hrobu.

Nebol to sen, bolo to naozaj. A to neboli obyčajní chlapi. Mne sa práve splnil môj životný sen a teraz mám umrieť? Rýchlo som sa nadýchla. 
Anne prišla ku mne a povedala: „Mel pozri, toto sú moji noví kamaráti z Optimy. Vieš, keď si odišla na WC spolu s Danielou a boli ste tam vyše hodiny, prišli oni. To oni zorganizovali celé to tam. Nie ten pán. On sa tak iba tváril aby.. no veď vieš.“
 Neverila som vlastným očiam, predo mnou stáli ONE DIRECTION. Neverila som tomu až do chvíle, kým sa predo mňa nepostavil Zayn a nepovedal: „Ahoj Mel, tvoja sestrička o tebe veľa rozprávala. Myslím, že nás poznáš. Ja som Zayn, toto je Harry, Louis, Niall a Liam.“
 Dobre, nepovedal to v slovenčine, ale anglicky som už čo-to vedela a ako som si všimla, aj Anne sa s nimi dohovárala čudným spôsobom slovíčok, ktoré som ju naučila.
 Pozerala som naňho s vytreštenými očami. Jediné čo zo mňa v tom momente vyšlo bolo: Ó..môj..Bože!“ Chalani sa zasmiali. 
Podišiel ku mne Harry a povedal: „Mel, neboj sa, my nehryzieme.“
 Nedokázala som uveriť tomu, čo sa teraz deje. Harry Styles, môj imaginárny priateľ stál práve predo mnou a ja som tam stála ako pripečená. Povedal to s tým jeho nádherným úsmevom ktorý má na každej fotografii. Zhlboka som sa nadýchla, prehltla som sliny, pozrela sa na nich a konečne zo mňa vyšlo čosi viac. „Ahojte, prepáčte mi to, ale nedokážem uveriť čo sa to deje. Zatiaľ mám pocit, že sa mi to len sníva a o chvíľu sa zobudím.“ ..... a tak sa aj stalo.
 Keď som konečne mala pocit, že sami to nesníva, uvidela som nad sebou Danielu ako mi vravela: „Mel, vstávaj! Už vystupujeme.“ 
Porozhliadla som sa okolo a zistila som, že sedím v autobuse na ceste z Optimy. Deň bol veľmi namáhavý, bola som strašne unavená a tak som zaspala v autobuse. Nevedela som, ako sa mám teraz cítiť. Bola som pobúrená tým, čo sa práve udialo. Ale treba uznať, bol to nádherný sen. Nedokázala som zabudnúť na to, ako sa na mňa krásne Harry usmial.

Vystúpili sme z autobusu. Hlava ma strašne bolela od únavy. Aj tak som stále premýšľala nad mojim snom. Keby sa mi také čosi snívalo každú noc. Keby som tak s nimi, respektíve s ním mohla byť aspoň imaginárne v noci. Nereálne. Pomaly sme zo zastávky prešli až domov. V polovici cesty sme sa rozlúčili s Dan. 
 „Mel, necítim sa dobre.“ Povedala mi sestra.
 „Čo ti je zlato?“ opýtala som sa jej.
 „Neviem, akosi sa mi krúti hlava.“ 
 Zľakla som sa. Vzala som ju na ruky a preniesla som ju až domov. Vošli sme dnu a otec na nás už nedočkavo pozeral.
 „Kde ste pre boha boli tak dlho? Neviete si ani predstaviť, ako veľmi som sa bál.“ Všetko som mu dopodrobna vysvetlila, zbehla som zatiaľ uložiť Aničku do postele a taktiež som si zbehla ľahnúť. Mala som divný pocit, akoby sa malo niečo stať. Ktovie prečo.

I wish 5

Teraz sem pridávam troška dlhšiu časť, pretože som sľúbila, že o pár častí to bude hlavne o One Direction. :) Musím to nejak stihnúť. Takže Vám prajem príjemné čítanie. Dúfam, že sa bude páčiť.

„Viks, čo sa deje?“ spýtala som sa ho a hneď ma prešli pochybnosti o tom, či je na drogách. To bol len výplod mojej fantázie. Teraz som si bola istá že sa deje niečo úplne iné.                                 „Mel, keď som bol s tebou, mal som pocit, že ty ku mne necítiš len obyčajné kamarátstvo, že je to niečo viac.“ Potichu prehlásil. Ja som nevedela čo mu mám na to povedať. Mám klamať alebo mu mám povedať pravdu? „Ehmm.. No Viks, nechcem ti klamať, naozaj sa mi veľmi páčiš.“ Dostala som zo seba. „Mel, ja nikdy nebudem môcť byť s tebou. Vieš, ja nikdy nebudem môcť byť s nijakým iným dievčaťom.  Mne sa totiž... dievčatá nepáčia.“

„Čože?“ po toľkých rokoch priateľstva mi to povie až teraz, keď som k nemu začala niečo cítiť? Niečo viac ako len obyčajné kamarátstvo. ,,Prepáč, ale ja.. musel som ti to povedať.“

Rozbehla som sa preč zo školy. Kašľala som na to, že budem mať neospravedlnenú hodinu, že môžu zavolať ocina do školy. Kašľala som na všetko, dokonca aj na to, že som v jedálni nechala Danielu samu. Musela som niekam odísť, niekam si poplakať, porozmýšľať nad všetkým. No jedno som vedela, nesmela som ísť domov. Napadlo ma jedno miesto. Keď som bola ešte s Dan malá, postavili sme si jeden nádherný domček na strome, ktorý som nebola pozrieť odvtedy, odkedy odišla preč. To bolo to pravé miesto.

Keď som tam prišla, všetko vyzeralo presne tak, ako keď som tam bola naposledy. Až na nejaké drobnosti. Potôčik, ktorý pretekal okolo domčeka už nebol ten istý. Dnes v ňom bolo asi päťkrát viac vody, ktorá sa vylieva z koryta. Ale domček bol stále rovnaký. Jeho steny boli ružovej a tyrkysovej farby, keďže sme sa nikdy s Dan nevedeli dohodnúť, ktorá farba bude naša spoločná. Keď som vošla dnu, bola tam stále tá istá lavička a stolček, ktorý sme tam ledva vtrepali. Kým som sa zamýšľala nad tým, koľko krásnych okamihov som tu prežila, zistila som že mám úsmev na tvári. Sadla som si na našu malinkú lavičku. Dúfala som, že vydrží moju váhu. Začala som premýšľať o tom, čo mi vlastne povedal Viktor. Nasadila som si slúchatká a nevnímala nič, čo je okolo mňa. Prečo som sem vlastne prestala chodiť? Je tu perfektne. Nikto ťa nepočuje, nikto ťa neľutuje. Si len ty a tvoje problémy. Po dlhom premýšľaní som prišla na to, že Viktor mi vlastne nič nespravil. Skôr naopak. Bol ku mne úprimný a nenechal ma žiť v ilúzii. Mala by som mu skôr poďakovať. Takže môj bývalý idol je gay. Hmm, zaujímavé, to by som asi nemala rozprávať ani Daniele. Pozrela som sa na mobil, kde som si našla 14 zmeškaných hovorov a 3 smsky typu : „Mel, kde si?“ alebo „Mel, prosím ťa zodvihni to. Potrebujem s tebou hovoriť.“ Až nakoniec som nabrala toľko odvahy a zavolala som Viktorovi. „ehmm.. Viktor? Prosím ťa, prepáč mi to. Nechcela som odísť, len ma to veľmi zaskočilo.“ No v telefóne sa neozval Viktor, ale akýsi čudný chlapčenský hlas ktorý povedal: „Melanie, prečo mu tak strašne ubližuješ? Berie ťa za najlepšiu priateľku a keď sa ti zdôverí s niečim, čo nevie nikto, obrátiš sa mu chrbtom? A to si hovoríš najlepšia priateľka?“ Zložil. Ach ja hlupaňa, čo som to spravila? Ten chalan v telefóne mal pravdu. Som tá najhoršia najlepšia priateľka. Musím ho ísť nájsť!

Prešla som všetky jeho obľúbené miesta, no nikde som ho nemohla nájsť. Až nakoniec ma napadlo jedno jediné miesto, kde by mohol byť. Tam, kde som ho včera videla z autobusu. Rozbehla som sa tam, nebolo to až tak ďaleko. A nemýlila som sa. Bol tam Viktor a ešte jeden chalan, s ktorým sa objímal. Podišla som k nim a prehlásila som: „Viktor, prosím ťa prepáč mi, bola som len zmätená. Nikdy by som ti nechcela ublížiť. A to že si gay? To mi absolútne nevadí. Každý z nás je nejaký.“ Dohovorila som so slzami v očiach. „Mel, ja som ti nechcel ublížiť. Nikdy. Ja za to, čo sa so mnou deje nemôžem. Proste to tak je.“

Objali sme sa a týmto naša hádka skončila. Konečne. Predstavil mi jeho chalana, ktorý sa volal Tim. Bol to super chalan. Zábavný, vtipný... pekný. Povedala by som, že Viktor má vkus, ale nechcela som ho tým uraziť, tak som si to radšej nechala pre seba. Strávila som s nimi veľa času, až som si spomenula na Danielu , na ktorú som sa vykašľala len kvôli mojej hlúposti. Zavolala som jej a odišla som od chalanov. S Dan sme sa dohodli, že si niekam ideme sadnúť, no chvíľu potom mi volala moja matka. Znela veľmi vystrašene. Povedala mi, nech sa zmilujem a prídem domov čo najskôr. Prvé čo ma napadlo bolo hrozné. Čo ak sa niečo deje s mojou sestričkou? V behu som volala Dan, že nebude možné sa stretnúť v kaviarni, pretože sa musím ponáhľať domov, ale že môže prísť k nám. „Tak fajn, čakaj ma o pol štvrtej.“ Povedala a zložila. Keď som konečne stála pred bytovkou, vydýchla som si. So sestričkou sa nič nedialo. Ona len nakreslila jeden dokonalý obraz. Boli to One Direction. Dokonca mi nakreslila Harryho úplne vpredu. Ja viem, vám sa to možno nebude zdať ako niečo, čo stojí za povšimnutie. No pre mňa to tak nie je. Štvorročné dievčatko s leukémiou nakreslilo  portrét, ktorý je takmer zhodný so skutočnosťou. Bola som na ňu veľmi pyšná.

Keď prišla Dan, povedala som jej, že vezmem aj sestričku a môžeme si ísť sadnúť do cukrárne. Súhlasila. O štvrtej sme si už pochutnávali v mojej obľúbenej cukrárni na zmrzline. Dala som si banánovo-čokoládovú, Anne jahodovú a Dan si dala citrónovú. Bolo nám fajn. Nevedela som že Daniela má tak rada deti. Nevyzerala na to. Neskôr mi povedala, že moja sestra nemôže byť chorá. Vraj to bude nejaký omyl. Je rozumnejšia ako hociktoré iné zdravé deti. Objala som ju a poďakovala jej.

Ďalšie dni ubehli rýchlo, až ma čakal víkend. S Viktorom som sa videla už len minimálne, ale večer mi stále zavolal aký mal deň, no už sa nepýtal na mňa, na mamu, na Anne. Povedal mi, čo chcel a zavesil. Naše priateľstvo krachovalo. Bolo mi to veľmi ľúto, ale mala som tu Danielu. V živote som nevidel niekoho viac optimisticky naladeného ako ju. Na všetkom zlom našla niečo dobré. Bolo mi s ňou skvelo. Keď sme sa rozprávali o hudbe, prišli sme na tému One Direction. Keď sme zistili, že obe sme ich fanúšičky, možno aj niečo viac, boli sme nadšené. Bláznili sme sa. Každý deň sme boli  spolu. Boli to nádherné dni prežité s ňou. Cez víkend sme šli do kina. Dávali nejaký film o upíroch. Veľmi som to nemusela, ale Daniela bol pobláznená Taylorom Lautnerom, a čo človek nepraví pre kamarátku? Tak som tam teda šla s ňou. Najprv sme v Košiciach pobehali obchody. Keď sme si konečne sadli niekam do Mc Donaldu, na obrovskej obrazovke začal nejaký pán rozprávať. Vraj sa koná niečo pre onkologicky choré deti. Spomenula som si na Anne, na sestričku. Chceli ich trocha zabaviť. Vy mysleli im rôzne záujmové krúžky, tu v optime. Sestričkina rakovina bola už v rozsiahlom štádiu. Vypadali jej vlásky, vyzerala veľmi bledo, no aj tak nestrácala chuť do života. Ak rada by som jej pomohla. Ako rada by som sa s ňou radšej vymenila. Prečo to muselo postihnúť práve ju? Tisli sa mi slzy do očí, no Dan ma rýchlo objala a povedala : „Poď, ideme pre Anne, odvedieme ju tam. Nech je šťastná.“ Ona ani nevie s akou radosťou som ju počúvala. „Dan, sľúbila som ti predsa, že pôjdeme na upírov.“ Povedala som jej cez slzy. „Vlci sú vedľajší. Film si stiahneme o dva týždne a pozrieme si ho u nás doma.“ Prehovorila. Bola to úžasná osoba. Nemyslela na seba, vždy chcela dobre každému. Aj najväčšiemu nepriateľovi. Nikdy nikomu nepriala nič zlé. Chcela by som byť ako ona. 

I wish 4

 Ďalšie ráno prebiehalo ako každé iné. Rýchlo som sa naraňajkovala, dala sprchu, nalíčila, na seba som hodila legíny  a nejaké dlhšie trička s americkou vlajkou a utekala som na bus. Vchádzala som dnu, a zrazu som ju videla. Stála tam presne ako pred dvoma rokmi. Zase tá istá blonďavá osôbka strednej postavy (vždy som jej ju závidela),  oblečená celá v tyrkysovom. 

,,Daniela!“ to bolo jediné, čo zo mňa v ten moment vypadlo.

 „Melanie Lesyová, ani trocha si sa nezmenila.“ Objala ma s jej nádherným úsmevom na tvári.

„Kde teraz bývaš?“ spýtala som sa jej so zvedavosťou. No keď mi povedala adresu, takmer som odpadla. „Dans, to naozaj bývaš len o dva bloky ďalej odo mňa?“ s údivom som na ňu pozerala.

„Áno, no nie je to skvelé?“ zasmiala sa. Bolo to viac ako skvelé, bolo to úžasné. Najlepšie kamarátky. Znova.

Daniela mi v autobuse porozprávala všetko, čo sa jej stalo, o jej prvej láske na ostrove. No povedala aj o tých horších veciach. Vraj si tam jej otec našiel niekoho nového, jej mamu dobre šľak netrafil, a tak sa vrátili naspäť, už len oni dve. Keď mi popísala ten ostrov, myslela som si že klame. Popísala tam každú jednu palmu, každú jednu reštauráciu, všetko. Popísala to tak dokonalo, až som si myslela že namiesto nej som tam bola ja.

Keď sme už vošli do školy (Viktor nestál na našom mieste ako každý deň), rozdelili sme sa, pretože Dan ešte musela ísť za riaditeľom, pretože bola v škole prvý deň. A hoci sa jej mama s ním už dávnejšie dohodla, čo a ako bude, predsa len za ním musela ísť aj ona. Ja som zatiaľ šla na hodinu. Hneď prvá bola matika, ale to mi až tak nevadilo. Neviem, ako sa mi to podarilo ale toto učivo ma akosi začalo baviť. Prešlo 25 minút z hodiny, keď v tom niekto zaklopal na dvere. Bol to riaditeľ s Dan. Predstavil ju celej triede a povedal jej, že si má sadnúť kam len bude chcieť.

 Chalani ju totálne žrali, volali ju, aby si šla sadnúť k nim, no ona bez váhania podišla k mojej lavici a s jej dokonalým úsmevom sa spýtala: „Smiem?“ 

Ja som jej zatiaľ uvoľnila miesto, kým riaditeľ rozprával ako sa k nej máme chovať a podobné veci. Deň mi zase prešiel ako voda. Viktora som stretla na obede. Pozdravil sa mi a sadol si k nám. Daniela po ňom čudne pokukovala, ale nevšímala som si to, to ona robila stále. Viktor sa ma spýtal, či by som mohla na chvíľku. Išla som s ním pred jedáleň zatiaľ čo k Daniele sa v tom momente nasáčkovali chalani.

„Mel, ja.. musím ti niečo povedať.“ S vážnou tvárou sa mi Viktor prihovoril. 

„Prepáč, že som ti nedvíhal, ale nevedel som, čo ti mám povedať.“ 

i wish 3

Celý deň mi prešiel ako voda. Ani neviem ako, už som sa ocitla na obede s Viktorom, ktorý bol dnes, neviem prečo, ale veľmi divný. Nerozprával nič, len jedol a niekam sa strašne ponáhľal. „Deje sa niečo, Viks?“ snažila som sa z neho dostať čoby len jedno slovo, no Viktor len pokrútil hlavou. Celý obed sme len presedeli, nepovedali sme ani len jedno slovko. Bolo mi to divné, Viktor mi vždy rozprával jeho vtipné zážitky z dňa. Keď sme dojedli, Viktor sa pobral na hodinu a ja som sa pobalila a odišla som domov. Rozhodla som sa, že pôjdem pešo, ale nevyšlo mi to, tak som sa pekne pobrala na zástavku. Autobus som stihla len tak-tak. Nastúpila som, sadla som si a nasadila si slúchatka do uší. Celú cestu som premýšľala, čo sa deje s Viktorom, až zrazu som.. pozrela som sa von oknom a videla som, ako stojí Viktor s nejakým čudným chalanom a rozprávajú sa. Boli akosi zvláštne blízko pri sebe. Toto bol záver, ktorý ma napadol ako prvý: „Viktor lieta v drogách.“ Ale prečo práve on? Konečne chalan ktorý pre mňa znamená viac ako kamarát? Čo teraz? Mám mu pomôcť sa z toho dostať? A prečo mi vlastne klamal, že ma osem hodín? Alebo nebodaj ušiel zo školy? Hlavou mi prešlo toľko otázok, samozrejme bez odpovedí. Celé popoludnie som nedokázala myslieť na nič iné, len naňho. Volala som mu, ale nikdy to nevzal. Toto sa mi stalo iba raz v živote a to keď bola jeho mama v nemocnici a mobil ma doma. Potrebovala som sa veľa učiť, predsa len na gymnáziu to nie je hračka. Ale potom prišla moja sestrička. Chcela, aby sme si zase opakovali angličtinu. To bolo okrem kreslenia, jediné, čo sme spolu mohli robiť. Milovala to, občas mala lepšiu výslovnosť ako ja, a to sa učím angličtinu 7 rokov. Toto dievča malo neobvyklú pamäť. Vedela si zapamätať všetky slovíčka, ktoré som jej povedala. Takže z môjho učenia na chémiu nakoniec nebolo nič. Chvíle s mojou úžasnou sestričkou pre mňa znamenali 100-krát viac ako čokoľvek iné.

Keď sme s Anne skončili, hodiny ukazovali už štvrť na deväť, čo znamenalo že ona pôjde pekne do postieľky a ja si ešte sadnem k tým trápnym knihám. Ale zasa sa mi to nepodarilo. Zazvonil mi mobil. V duchu som pevne dúfala, že to bude Viktor, ale aj keď to on nebol, celkom ma telefonát potešil. ,,Ahoj Mel, ako sa máš? Práve sme sa nasťahovali späť do Košíc.“ Oznámila mi moja bývalá najlepšia kamarátka Daniela. ,,Ahoj Dans, tak to je super, kedy dáme stretko? Už som ťa strašne dlho nevidela, myslela som, že sa už neuvidíme.“ Odpovedala som a ani neviem ako sa mi konečne na tvári zjavil úsmev. Dobre, nebol to celkom úsmev, ale celkom sa to na úsmev začínalo podobať. „Preboha Mel, snáď si si myslela že sa ma zbavíš?“ so smiechom do mňa zapárala. ,,Tak trochu. Ale som šťastná, že si sa ozvala. Kam budeš chodiť do školy?“ „Samozrejme, že nastupujem hneď zajtra na tvoju školu.“ Povedala Dan a dodala „Okay, musím končiť, zajtra sa určite vidíme. Pozdravuj doma. Paps.“

Túto babu som milovala pre jej optimizmus. Nevidela som ju celé 2 roky. Odsťahovali sa s rodičmi na nejaký ostrov a som zvedavá, aký dôvod mi povie zajtra na to, že sa vrátili. Ani neviem ako, zrazu bolo pol jedenástej. Zašla som do sprchy, ktorá mi dnes trvala akosi krátko, rýchlo som sa navliekla do mojej ružovej pyžamy a šup-šup do postele. Zapla som si na iPode One Direction a ani neviem ako, v momente som spala. 

I wish 2

Bola som síce veľmi zhovorčivá, ale iba k ľuďom ktorých naozaj poznám. Neznášala som v škole tie otrasné pretvárky učiteľov, ktorí sa tvária ako najlepší priatelia, ale keď príde na lámanie chleba, vtedy sa každý ukáže v dokonalom svetle. Chodila som na gymnázium. V štvrtom ročníku na základnej škole som prestúpila, to bol sen mojej matky. Na základke som bola hviezda triedy, ale iba pri učiteľoch. Nikdy som tam nemala najlepšie kamarátku a keď som si konečne myslela, že ju mám, zistila som, že je to len obyčajná zmija. Odvtedy som si nehľadala nové priateľstvá, proste som bola sama, alebo som bola so sestričkou. Ale odvtedy ubehlo mnoho času a ja som sa dala dokopy, po všetkých pádoch, ktoré som utrpela, ktoré moja rodina utrpela som sa naučila prijať život taký, aký je. So všetkým, čo k nemu patrí. Takáto som sa narodila, nie preto, aby som sa zmenila. Takto som sa narodila preto, lebo som taká jednoducho mala byť, takto ma tu asi niekto, možnože niečo chcelo.

Kým som sa stihla spamätať, sedela som v autobuse na ceste do školy. Autobus bol dnes nejaký plný, bolo mi to čudné, až potom som si uvedomila čo je dnes za deň. Na našej škole sa stále niečo nové vymýšľa, aby nebola taká všedná (aj keď pre mňa neznamená nič viac, ako ktorákoľvek iná škola). Dnešný deň bol v znamení hudby. Do školy sa dokonca nasáčkovali aj študenti, ktorí bežne chodia poza školu. Kašlala som na to, čo sa deje v našej „dokonalej“ škole, bolo mi to jedno. Je to pre mňa iba jedno veľké peklo, avšak.. áno, existuje človek, ktorý každým dňom mení môj pohľad na školu, ľudí, okolie – mení môj pohľad na život – Viktor

Vošla som do tej obrovskej budovy, na ktorej bolo napísané : „Gymnázium“

„Bleee.“ Pomyslela som si a vošla som dnu. Áno, zase tam stál. Ako každý deň. Otočený ku mne, s nádherným úsmevom na tvári, dokonale upravenými čiernymi vlasmi, brutálne zvádzajucími očami tmavohnedej až čiernej farby a zase raz najštýlovejšie oblečení. Zakaždým, keď som ho videla, zdalo sa mi, ako keby som sa pozerala na Zayna, chalana s tej iste skupiny ako Harry.  „Ahoj Mel.“ Pousmial sa. Neznášala som svoje meno, ale v jeho podaní znelo tak sladko. „Ahoj. Tak čo do akého hudobného štýlu si sa hodil dnes, Viks?“ podrýpala som. „Em, prosím ťa, prestaň. Dobre vieš, že tieto trápnosti na našej škole nedokážem obstáť. Už aby som bol odťiaľto vonku.“ Zabudla som sa zmieniť, že Viks bol o 2 roky starší ako ja, čo znamenalo že o rok príde maturita a ja stratím posledného človeka, na tejto skvelej škole. „Niekto tu asi vstal z postele ľavou nohou. Nič si z toho nerob. Koľko máš dnes hodín?“ snažila som sa uvoľniť napätie. „Dnes mám osem, ale po piatej pôjdem na obed, nezájdeš so mnou?“ „Bude mi potešením, pán Spelman.“ Pousmiala som sa. Neznášal keď ho tak niekto volal, ale na mňa si už, mám taký pocit, zvykol. „Okej Mel, musím ísť na hodinu, vidíme sa po piatej tu na chodbe.“ Povedal a rozbehol sa k chlapčenským šatniam. „Fajn..“ vypadlo zo mňa, no ako som si všimla, pozde. Po nejakom čase státia na chodbe som si uvedomila, že sa ešte stále podvedome usmievam, ako stále, keď som s ním. Radšej som si švihla, lebo do zvonenia zostávali nejaké tie 2 minútky a ja som si chcela ešte zopakovať učivo.

V triede to  vyzeralo tak ako vždy. Banda 15 ročných chalanov skákali ako keby ich práve vypustili z nejakej uzatvorenej miestnosti v ktorej boli asi celý svoj život. Baby sedeli pri jednom stole a rozprávali sa o šminkách, chalanoch. Nič pre mňa. Nepotrebovala som nikomu vešať na nos akú používam špirálu, pudrenku, koľko stála, kde som ju kúpila a tak ďalej. Sadla som si do svojej lavice a začala som čítať posledné učivo z občianky. Keď učiteľka vošla do triedy, nastalo ticho. V posledných laviciach sa zrazu ozval šuchot. Tie namyslené baby zase začali ohovárať profku. Neznášam ich! Profesorka bola veľmi útla žena. Nepopieram, obliekala sa veľmi staromódne, ale čo by ste chceli čakať od 57-ročnej ženy ktorá celý svoj život strávila učením na tejto škole a vychovávaním takýchto pubertiakov. Najvtipnejšie na nej však bolo, že nosila stále obrovské okuliare, ktoré jej zakrývali takmer celú tvár. No túto ženu som ja mala, neviem prečo, veľmi rada. Bola veľmi milá, ale najviac som mala na nej rada, že bola priama. Nepotrebovala sa s nikým tutlať. Proste mu povedala čo si myslí. Náhodou bola fajn.

I wish.. 1

"Hmmmm." vypustila som zo seba a pohmýrila sa na posteli,

 ,,Už zase ten hlúpy budík." no keď som sa započúvala do zvukov, ktoré vychádzali z mobilu, nebolo to až také hrozné, skôr naopak, zdalo sa mi to ako pekný začiatok dňa. Boli to One direction – moja obľúbená skupina.  Mala som chuť ostať v posteli, ale nemohla som. Čakal na mňa ťažký deň. Vypla som budík, aj keď som to robila s veľkou nechuťou a  vstala som z postele. Kým som sa obliekla, na stole ma už čakali raňajky. Keď som bola maličká, myslela som si že mi ich každé ráno chystá nejaká dobrá víla a ktorá už presne vie, kedy vstanem a presne vie na čo mám chuť. Dnes už vie že je to moja skvelý ocino.  Viem, nemôžem napísať že vyzeral ako stelesnené dobro, to sa píše na vychudnuté blondíny s modrými očami ktoré žiaria ako nebo, no to on taký rozhodne nebol. Predsa len, bol to muž. Vysoký človek s dokonalými tmavohnedými očami a takmer čiernymi. Dobre, mal ich už trošku pomenej. Ale s jeho starosťami sa už ani nečudujem. Nech sa deje, čo sa deje. Bol to človek, muž, bez ktorého si môj život neviem predstaviť. Bol to otec s veľkým O.

,,Vstávaj Mel, na stole máš tvoj obľúbený..“ ja viem čakali by ste, že to budú lievance, alebo čo ja viem, niečo delikatésne, ale nie. ,,.. chlieb s nutellou“ doplnil sa otec. Áno, milovala som to. Tie reči, ako sa od toho strašne priberá som sa napočúvala a načítala dosť. Raz do týždňa ma to predsa nezabije. Boli to moje každoutorkové raňajky.

 ,,Dobré ráno, oci.“ vypadlo zo mňa a sadla som si za stôl.

 Keď som konečne dojedla a s ocinom som prešla tému, ako som sa vyspala a aký bol môj užastný sen pre ktorý som zase v noci kričala, priletela moja štvorročná sestrička Anička, ktorú som najradšej volala Anne, pretože mi to meno vždy pripomenulo moju platonickú lásku – Harryho Styles zo skupiny One Direction, tak sa totiž volala jeho mamina. Mojim najtajnejším snom bolo raz sa s ním stretnúť. Porozprávať sa s ním. A vlastne, najlepšie by bolo keby som si ho mohla vziať a mať s ním deti a... ale späť do reality. Anne mi priniesla jej nový výkres ktorý nakreslila. To bol jej najväčší koníček. Celé dni nič nerobila, len sedela pri jej mini stolíku a kreslila si. Nie, nechodila do škôlky, o tom som sa zabudla zmieniť. Moja sestrička bola totižto chorá, mala leukémiu. Bolo to úžasné dievčatko, občas som z nej mala pocit, že rozmýšľa ako dospelá. Bola veľmi statočná. Neviem, či to bolo jednoducho tým, že ešte nechápala, čo sa to s ňou naozaj deje, alebo to dievča naozaj malo v sebe toľko sily a nebrala si to k srdcu. To bola pre mňa záhada. Hoci ma Anne občas neposlúchala, zbožňovala som ju. Keď som sa pozrela do jej nádherných modrých očiek, ktoré mala po mamine, ktorá nás bohužiaľ opustila. Nie, neopustila nás tak, že od nás jednoducho odišla, mamku sme stratili už navždy. Proste.. zomrela.

Vyzerá to tak, že mi je to jedno, ja viem. Ale od toho už prešlo veľa vody, sú to tri roky. Anne mamku veľmi nepoznala a možno si na ňu nikdy nespomenie a ja? Ja som sa s tým už naučila žiť.

,,Mel, kde máš zase tie tvoje myšlienky?“ oboril sa na mňa otec 
,,Pozri sa, koľko je hodín, nestihneš školu,“
,,Prepáč oci, zamyslela som sa.“ odpovedala som mu.
 Konečne som sa pozbierala, vstala od stola, obliekla sa, urobila som si svoje hygienické potreby, nasadila na seba jemnučké vrstvu mejkapu, trocha špirály a ponáhľala som sa na autobus. Dúfam, že ho stihnem, aj keď.. škola proste nebola miesto, kde som sa cítila dobre. 

Just a moment :)

Hej hou lidičky :DDD

Dobre no, stačilo :) Chcem sa poďakovať Ivuške mojej najdrahšej, že je taká veľmi fasa :) 

Lebo som šťastná, že som ťa spoznala. Lebo si strašne super, lebo si presne taká istá pubertiačka ako ja a je jedno či máš o jeden alebo dva roky viac. A lebo keby nebolo teba, asi by som sa neodvážila tie moje trápnosti niekam pridať :) Patrí ti veľké ďakujem :*